Mindblowing.

22. ledna 2016 v 16:45 | Lana |  MY MESS
Niečo čo ma v poslednej dobe zaráža a kedykoľvek na to narazím sa môj mozog dostane do stavu ,,zamrznutý", neschopný akejkoľvek reakcie, pretože ctrl alt delete evidentne nefunguje a nie som schopná akejkoľvek reakcie. Angličania na to majú taký pekný názov - mindblowing. Seriózne, akoby mi vybuchol mozog. Alebo akoby tam niekto nalial kyselinu. Mám pocit, že v dnešom svete sa už už celkom dosť hovorí o tom, akoby sme mali dvať najavo svoje pocity, nebyť kvôli ním zahanbený a snažiť sa ich dať zo seba von, nech sú akékoľvek. Čítame to predsa všade. Počujeme to všade. ,,Hej, nehanbi sa za svoj názor!" ,,No tak, proste to povedz!" A keď v nás tá malá sopka vybuchne a my konečne otvoríme ústa a postavíme sa sami za seba, v očiach ostatných nevidíme nič iné len znechutenie. Pohľady, v ktorých čítame výčitky a zlosť.
Nebudem vám klamať, nikdy som nebola typ, ktorý by bol odjakživa schopný sa postaviť sám za seba a byť na seba hrdý. Stálo ma maximálne veľa úsilia byť schopná pozrieť sa iným do očí a povedať bez výčitiek ,,Nie." Stálo ma tak veľa úsilia povedať ľuďom, ktorí mi neustále ubližovali a opakovali ako im je to ľúto a stále v tých veciach pokračovali, že sakra už stačilo. Stálo ma príliš veľa síl držať sa priatelstiev a ľudí, ktorí mi brali viac než dávali. A dnes keď som toho schopná sa na mňa ľudia dívajú cez prsty. Počujem ako hovoria ,,Nebuď taká namyslená, musíš ustúpiť!" a mne sa na chrbte ježia chlpy. Nebojovala som preto, aby ma niekto zatlačoval do kúta, vždy keď som schopná z neho vyjsť. Nebojovala som ani preto, aby sa vo mne niekto neustále snažil vyvolať výčitky svedomia a nahnať mi slzy do očí. Poviem vám jednu vec - niekedy je ťažké ustáť čo vravia druhí, pretože ich slová sa menia, chcú vidieť, že sa vám darí, ale nechcú vidieť, že sa máte lepšie ako oni. Chcú vidieť, že rastiete, ale nie že ste ich prerástli. Preto počúvajte seba. Verte sebe, buďte svojim vlastným hrdinom a zabudnite na slová, ktorými vás opäť zaradili do davu, ktorý kráča stále tým istým smerom. Načerpajte sily a verte sebe a svojmu srdcu. Nebojte sa odhaliť svoje city, svoj hnev, svoju lásku, smútok, zatrpknutie hlavne pred sebou samým. Len tak potom dokážete ísť ďalej, riešiť problémy a stať sa človekom, ktorý je sám so sebou vyrovnaný. Dlho som klamala samu seba, dlho som si nahovárala veci, o ktorých som tušila, že nie su pravda a dohnalo ma to. Vždy vás to doženie. Pretože nič sa nedeje len tak a veci okolo nás v skutočnosti dávajú zmysel. Možno nie hneď, no nakonci to všetko má zmysel. Verím, že ho nájdete.

Lana...
 

All grown-ups were once children... But only few of them remember it.

29. prosince 2015 v 21:17 | Lana |  MY MESS
Starnem. Nie, nie... Vlastne, dospievam. Teda pravda je, že sa zo mňa stáva jedna z nich. Pravda je, že začínam chápať Petra Pana. Pravda je, že chápem prečo ľudia chcú vymyslieť stroj času. Pretože ručičky tejto veci, ktorá vlastne neexistuje, mi v hlave tikajú ako o život. Zamysleli ste sa niekedy nad týmto prirovnaním - ako o život. Irónia je, že vlastne o život ide. Dávam si hlavu do dlaní a snažím sa opakovať si vetu Malého princa: ,,Dospievanie nie je problém. Zabudnutie je."
Je to už možno druhý rok, čo sa mi v tento čas roka stala tá istá vec. Nedočkavo čakám na Vianoce. Užívam si tú atmosféru, vidím pred sebou ľudí s úsmevom na perách a s láskou v srdciach a s hrdosťou ignorujem tých, ktorí sa drzo predierajú davmi v nákupnych centrách. Vidím tie krásne, veselé, svetielkujúce Vianoce. V nose ma štípe vôňa škorice a vareného vína a ja sa smejem na spolužiakoch, ktorí tancujú do rytmu vianočnej koledy na strede preplnenéo námestia. Srdce mi naplňuje radosť a ja som dokonale spokojná. Problémy hádžem za hlavu a svet vidím ako jednu veľkú bublinu bez jedniného problému. Prásk. Moja bublina sa rozplýva. Sedím pod vianočným stromčekom. Osvetlujú ma malé svetielka v tvare lampášikov. V rukách zvieram zabalený darček, pohľad upretý do neznáma. Akýsi zvláštny pocit prázdnoty. ,,Otvor ho!". Začujem. Pousmejem sa a opatrne roztrhnem baliaci papier s malými sobíkmi. V mysli si veľmi potichu povzdychnem a sama ten zvuk vo svojej vlastnej hlave oľutujem. Och, ako neznášam keď dospeláci vravia, že Vianoce sú stresujúce. Och, ako neznášam, keď vravia, že je to deň ako každý iný a už dávno stratil svoje čaro. Och, ako sa neznášam za to, že som nechala dopustiť, aby sa to isté stalo aj mne. Aby ma tento chladný svet zobral do svojich pazúrov. Stratila som radosť z jednoduchých vecí, stala sa zo mňa uponáhľaná, ufrflaná, napajedená adolescentka, ktorá sedí pod vianočným stromčekom a v očiach sa jej lesknú slzy, lebo vie, že už nikdy nič nebude ako pred tým. Už tu nebude sedieť ako to malé dieťa a tešiť sa z bábiky. Už sa nebude s tým istým nadšením pozerať na Popolušku a smiať sa na tých istých hláškach dokoola a dookola. Všetko je také isté a pritom úplne iné. A hoci som o tom toľko nocí snívala - teraz keď to vôbec nechcem, dospievam. Stávam sa ženou. Dospelou. Stávam sa niekym, kto ide do sveta. Niekto kto ide bojovať, hoci jediné boje, ktoré sa končia mojim víťazsvom sú tie v mojej hlave. Zotieram si slzu z líca. Pretože hoci svet tam vonku je chladý, dnes vstupujem do boja. Pretože práve dnes je ten správny čas. Odbaľujem darček a usmievam sa. Verím, že sa musíme tešiť z tých najmenších vecí. Verím, že musíme veriť. A ja verím.

Lana...

But different can be wonderful.

27. července 2015 v 17:01 | Lana |  MY MESS
flyngdream: Marty Mellway - The Wild Northern Rockies | gif by FD

Dnes ma napadol úplne spontánny nápad - opäť otvoriť blog a niečo napísať! V poslednej dobe ma písanie opäť chytilo, je takým mojím každodenným rituálom večer o jedenástej, keď už všetci spia a nikto mi neleze do izby, otvorím denník a píšem, pretože stále si myslím, že ľudia majú v hlave akýsi filter, ktorý im proste filtruje myšlienky na potrebné a tie, ktoré by ich ničili a nedali im spať. Mne ten filter, evidentne, chýba. Práve preto mám neustálu potrebu dávať svoj život do slov. Najlepšia vec však je otvoriť starý denník. Nedávno som si čítala práve zápisky z roku 2013, kedy som mala asi 14 rokov. V tom čase som si uvedomovala veľa vecí, no nerozumela som im. Dobre som vedela, že musím mať rada najprv samu seba, aby som mohla skutočne žiť, no niečoho takého som nebola schopná. Nevedela som ako.
V poslednej dobe sa dosť pohrávam s myšlienkou ,,byť sám sebou". A áno, je to strašné klišé, omiela to každý - povie vám to doma mama, v škole učiteľke, vraví to váš obľúbený spevák a my to ako papagáje opakujeme a pritom sa nad skutočnou podstatou nezamýšľame. Nedávno sa jeden človek na mňa pozrel a povedal mi: ,,Ty si sama sebou. Na nič sa nehráš. Dotiahneš to ďaleko." Zamyslela som sa nad tým. Skutočne som sama sebou? Najviac ma zarazila skutočnosť, že v ten deň som to naozaj bola ja - nebudem vám klamať, nie som dokonalá. Aj ja som to skúšala milión rôznymi spôsobmi, skúšala som to obíjsť, skúšala som nájsť iné cesty... - hrať sa na niekoho iného, robiť veci, aby som sa zavďačila iným ľuďom, vravieť veci, ktoré ostatní chcú počuť, nevravieť veci, ktoré som skutočne povedať chcela... Môžete to skúsiť, no vravím vám, že na konci dňa budete ležať v posteli a tej hre bude koniec. Budete tam len vy bez akejkoľvek pretvárky, bez akýchkoľvek ľudí, ktorí vám budú dodávať sebavedomie a hrdosť... A preto verím, že je tu len jedna cesta. Žiť tak, aby sme si večer nemuseli prehrávať celý svoj deň a uvedomovať si, že dnešok sme prežili ako niekto iný. Prečo? Pretože ja som jediný človek, s ktorým musím stráviť celý svoj život. Som jediný človek, ktorý tu bude navždy a musím sa s ním naučiť žiť, nie len prežívať a pretvárať sa na niekoho kým nie som.
Neviem nakoľko čitateľný tento článok je, pretože sú to zhrnuté moje myšlienky za posledné (celkom dlhé) obdobie. Mám len pocit, že toto je kľúčom k tomu všetkému čo hľadám - skutočne sa nájsť, byť tým kým som a byť ním navždy a stále. V psolednej dobe mi veľa vecí dotrklo a snažím sa nimi riadiť. Ak vám mám povedať jednu jedinú vec, nie je to ľahké. Posledné dni trávim väčšinou sama so sebou a nie je to ľahké, pretože ma nejakým spôsobom ničia vlastné myšlienky, vlastná nevyrovnanosť, ktorú sa snažím napraviť... Ale ja nie som typ, ktorý sa ľahko vzdáva. Nie. Preto budem bojovať a prosím o to aj vás. Vás všetkých, teba čo čítaš tento článok. Bojuj sám za seba, pretože nikdy nebudeš ľuďom stačiť. Nikdy nebudeš dosť dobrý pre všetkých. Ale ty choď sám za seba, buď sám sebou a obklopuj sa tými, ktorí ťa bezpodmienečne milujú, aj keby to mal byť len jeden jediný človek na tomto svete - aj to je víťazstvo.

Lana...
aseaofquotes: Sarah Jio, Morning Glory
 


Do what makes you happy.

7. května 2015 v 14:41 | Lana |  MY MESS

Prestala som písať na svoj blog, ktorý síce nebol nikdy veľmi navštevovaný, ale bol mojím útočiskom. Prestala som si písať denník, ktorý bol súčasťou môjho života už asi štyri roky. Skoro úplne som prestala čítať - neverím, že to je možné a knihy mi tak strašne chýbajú, že by som potrebovala minimálne polročné voľno na dohnatie všetkých tých kníh, ktoré som chcela čítať, ale nemohla. Mám pocit, že akosi... stagnujem. Že som prestala rozvíjať, to čo mi vždy išlo najlepšie (a dokonca som dostala svoju prvú dvojku zo slohu - prepáčte, ale zdá sa mi to alebo stredná škola dáva úplnu stopku kreativite?!) a prestala robiť to čo milujem. Naozaj, naozaj, naozaj mi to chýba. Chýba mi písanie, chýba mi len tak nechať prsty behať po klávesnici a písať a písať a písať... Chýbajú mi knihy - môj únik z reality. Vlastne ani neviem, kde posledný polrok ubehol. Je to desivé a neustále sa sama seba pýtam ,,čo je čas, sakra?!". Keby som mola vyvinúť stroj času, nedovolil by nikomu posunúť sa dopredu ani dozadu, len trochu spomaliť či úplne zastaviť čas - nadýchnuť sa, uvedomiť si čo sa to okolo vlastne deje, spomenúť si, že hoci žijeme v extrémne uponáhlanom svete, ktorý nás núti robiť veci, ktoré nechceme a nerobiť veci, ktoré chceme, aj tak musíme vydýchnuť a spomaliť a proste sa len zasmyslieť nad tým, že občas je fajn všetko vypustiť a neriešiť.
V poslednom čase som dosť často mávala temné chvíľky. Vlastne ani neviem čím tieto dni (či mesiace) začínajú a vždy ma to zaujíma, no nedokážem si spomenúť. Je to len tým, že vstaneme so zlou náladou a proste sa to tak vlečie celý deň? Alebo to len proste v určitý okamžik príde a bum - depresia? Alebo to je tým, že v sebe toho držíme príliš veľa a príliš dlho? Úprimne, asi by bolo dobré opäť vytiahnuť denník a začať si všetko zapisovať - možno by som na to prišlo. Avšak čo ma najviac, hmm... pobúrilo/rozčúlilo/a ešte viac zhoršilo moju depresiu je fakt, že tomu väčšina ľudí nerozumie. Teda, nie že by som bola zvyknutá na to, že by ma mnohí ľudia chápali to vôôbec nie, ale prosím, robte si teraz poznámky - možno to využijete - občas mávame zlé dni/týždne/mesiace, kedy sa nám chce len plakať a plakať a plakať a plakať. Občas sa toho proste na nás zosype viac akoby sme chceli. A občas si proste myslíme, že to zvládneme, ale je toho na nás veľa. Ale pozor! Väčšinou (teda skoro vždy) nie sme schopné vysvetliť prečo sa cítime tak strašne mizerne. Tak prosím okolie, aby si zaznamenalo, otázky typu čo sa deje? Prečo plačeš? Čo ti kto spravil? Komu mám dať facku? sú fakt zbytočné, lebo ani na jednu vám nedokážeme dať odpovedať a sú len ďalším dôkazom toho, že naša mizerná nálada asi nemá žiaden špecifický dôvod, čo nám ju zhorší ešte viac. Je tak ťažké to pochopiť?!
Fajn a teraz na niečo trošku pozitívnejšie (hoci, ako ste si mohli všimnúť nie som vôbec pozitívny človek a bola som taká už pred tým ako to bolo mainstream). Chcem začať robiť viac toho, čo ma baví. Proste si raz za čas nájsť čas na písanie, denník, dobrú knihu, čokoľvek... Nech to občas pokojne znamená aj vykašľať sa na úlohu z matematiky (nie že by som ju vedela, ale whatever). Chcem robiť veci, ktoré ma robia šťastnou, lebo v poslednej dobe sa cítim skôr ako vyšťavený citrón - bez života, energie a radosti. Chcem len, aby toto obdobie išlo nadobro preč. Pretože, áno ono nakoniec pominie, a vystrieda ho krátkodobý stav radosti, ktorý však trvá tak krátko, že sa ani nestihnem tešiť zo života. Chcem sa proste len začať tešiť z maličkostí a z toho čo robím.

Lana

I don't want the world to see me cause I don't think that they'd understand

31. prosince 2014 v 21:27 | Lana |  MY MESS
Untitled

Drahí priatelia (ak tu ešte nejakí ostali),
pôvodne som mala v pláne začať tento článok pomerne dramaticky. Vetou: Nevládzem. Lebo včera som naozaj nevládala. Včera som sa tak naozaj cítila a úprimne, poslednú dobu sú večery pre mňa celkom smutné a depresívne. Pripisujem to tomu, že už druhý týždeň som zavretá doma. A chýba mi škola. Hej, čítate správne. Každopádne, začne sa to tým, že sa cítim... sama? Osamelá? Pretože vidím všetkých tých veselých ľudí, ktorí sa zabávaj, chodia von, usmievajú sa a sú šťastní. A potom som tu ja. Neustále doma, bez akejkoľvek zaujímavej veci, ktorú by som mohla zdielať. Bez akejkoľvek radosti či optimizmu. Mám pocit, akoby ma niečo väznilo. Moje pesimistické, smutné, úzkostliv ja drží v zajatí veselé a spoločenské. Neviem akú cenu výkupného chce... Väčšinou v tomto rozpoložením začínam byť fakt smutná. Taký ten pocit, že máte v hrudi dieru. Potom môj mozog zaháji záchrannú akciu. Snaží sa spomenúť si na ľudí, ktorí majú horšie problémy, asi by mi to malo pomôcť. Zlé riešenie. Sprostý mozog. Slzím ešte viac, diera je ešte hlbšia, lebo vidím všetkých tých ľudí, ktorých trápia skutočné problémy - chápete? A potom ich porovnám s mojimi ani nie problémami a mám chuť si dať facku. Aspoň dve... A viem, že momentálne píšem totálne kraviny a ste asi zmätení, lebo ste v živote nepočuli o deilnejších pocitoch, no... welcome to my mind. Dejú sa tam aj horšie veci.
Ale aby to nebolo také temné a zlé... Je tu posledný deň roku 2014. Ušetrím vás kecov, že píšeme poslednú kapitolu a poslednú 365. stranu a bla bla bla bla.... Ja len že rok 2014 bol pre mňa výnimočne pekný. Plný zmien. Plný nových ľudí. A nových pocitov. Ja verím, že 2015 budem skvelý rok. Verím tomu. Dúfam, že aj vy. Viera, že veci sa môžu zmeniť je nesmierne dôležitá. A celkovo, je dôležité veriť. Sebe a všetkému, čo chcete dosiahnuť. Koľkokrát dôležitejšie než čokoľvek iné... Týmto asi končím môj výlev. Prajem vám krásny nový rok plný nových šancí, ľudí, zmien a všetkého po čom túžite, lebo to naozaj môžete dosiahnuť. Sľubujem.

Lana...

Maybe this time, you really need to change.

30. září 2014 v 17:33 | Lana |  MY MESS

Absolútne netuším ako začať a už píšem asi tretí úvod. Každopádne, vždy som chcela na začiatku povedať jedno a to isté, len akosi neviem ako to dať dohromady. Chcem len povedať, že vždy som bola človek, ktorý nenávidel ľudí, život a asi celý svet, pretože ako mnohým z vás aj ja som bola zranená a cítila som bolesť a strach a hrôzu a odpor a... Lenže ono asi nie nadarmo sa hovorí, že raz si dole a raz hore, pretože vážení a milí - je to tak. Neviem kde sa to zlomilo, neviem kedy a ani neviem aký bol konkrétny dôvod, ale jedného pekného dňa som si uvedomila, že sa zo mňa akosi vytráca to ustráchané, ufňukané a ublížené dievča, ktoré sa bálo prehovoriť, lebo by ho mohol niekto počuť a čoraz viac som si v istých momentoch hovorila: ,,Dopekla, vážne som toto spravila ja?". Neviem, kde sa vo mne brala toľká nebojácnosť a toľká energia, ale niekedy minulý týždeň som si uvedomila, že častokrát nás zlé skúsenosti a nesprávni ľudia, ktorí nás obklopujú a nútia nás cítiť sa istým spôsosbom, ovplyvňujú nie len v našich rozhodnutiach, ale aj v tom kým sme. A už úplne chápem prečo som mala ten pocit, že nie som sama sebou. Bola som uväznená medzi tým kým som chcela byť a kým som, no nedokázala som dosiahnuť ani jedno, pretože tu boli ľudia, ktorým vyhovovalo, aby som sa cítila ako hlúpa, škaredá, bezcenná... a všetky tieto skúenosti a všetci títo ľudia ma akosi vymodelovali do podoby, kedy som mala pocit, že to nie som ja a pritom som sa nedokázala zmeniť.

S príchodom na strednú som si uvedomila, že tam nikoho nepoznám (čo bol v prvý moment absolútne otrasný pocit) a môžem zača od znova. Títo ľudia nepoznali to večné smutné, tiché a zakríknuté dievča a bolo len a len na mne ako som sa im chcela podať a či som chcela využiť šancu byť konečnou samou sebou. A asi prvýkrát v živote hovorím - túto šancu som maximálne využila. Konečne som mala pocit, že sa nemusím hanbiť a báť otvoriť ústa, prihovoriť sa svojim úplne cudzím spolužiačkám, spýtať sa neznámych ľudí, kde sú šatne či trieda... (verte či nie, vždy som sa absolútne bála prihovoriť sa niekomu a prihovoriť sa niekomu a ešte sa ho aj niečo spýtať? Nie, vďaka). Jednoducho som v sebe našla úplne iné, nové ja. A keď sa nad tým teraz zamýšľam, som na seba tak hrdá, pretože ešte pred tromi mesiacmi, ak by mi niekto povedal, že budem kráčať do školy, kde vo svojej triede nepoznám nikoho, s úsmevom na perách, tak si asi zaťukám na čelo. Ale verte či nie, naozaj som tam išla šťastná. A nikdy som tam nešla s vedomím, že tam budem sama a opustená... A asi prvýkrát v živote hovorím (prosím vás, niekto si to zapíšte, lebo neviem či sa k tomu niekedy verejne priznám) zoznamovanie sa s ľuďmi naozaj nie je až také zlé. Vlastne ma to celkom bavilo a bolo úžasné nájsť ľudí na rovnakej vlne ako som ja.

Ešte jedna vec, ktorej by som sa chcela chvíľku venovať. Začala som si všímať, že ma rozčuľujú ľudia, s ktorými sa istým spôsobom podobám alebo lepšie povedané pdodobala som sa. A raz mi to už niekto povedal, že veci, ktoré nám na iných najviac vadia sú veci, ktoré nájdeme samy v sebe. A keď teraz vidím spolužiačku, ktorá väčšinu dňa v tichosti presedí a nijako sa nezapájá do rozhovoru, ide ma poraziť. Pretože viem ako strašne sa musí cítiť, pretože som si tým prešla a zároveň viem, že si to proste musí uvedomiť sama a sama prísť na to, že ľudia naozaj nie sú zlí, len treba zmeniť postoj a netváriť sa stále tak strašne smutne. Preto už len posledné riadky s ponaučením... (hahaha. No!) možno máte pocit, že život je sviňa a všetko sa na vás rúti, nič nie je také zlé ako to vyzerá a raz sa všetko obráti na lepšie.

Lana...

Sad, sad, sad story.

14. července 2014 v 14:21 | Lana |  MY MESS
hi-sadness: Depressed ☹ I give advice + make great gifs. ♡

Blogovanie mi chýbalo. A verte mi, niekoľkokrát som mala otvorený nový článok, ale vždy stroskotal pri vete: ,,Zdravím vás!" čiže úplne na začiatku. Možno čakáte, že vám napíšem ako som si nehorázne užívala svoj perfektný život, trávila prázdniny všemožnými aktivitami, ktoré ma obrali o všetok môj voľný čas. Hlúposť. Volám sa Lana a nezvyknem byť pozitívna, asi by ste si na to mali zvyknúť. Jednoducho som nepovažovala za potrebné deliť sa s vami o môj nudný život a depresívne poznámky - nechcem vám kaziť prázdniny a pekný deň, ale bohužiaľ neodolala som pocitu vypísania sa a možno aj pocitu, že ma niekto pochopí (žartujem).

Dobre, asi by som mala začať poslednými dňami v škole - teda mojími poslednými dňami na základnej škole. Boli to asi posledné svetlé chvíľky tohto leta (oh, aké patetické). Nejdem vám navrávať, že sme sa ako deviataci umúdrili a bol z nás lepší kolektív, všetci sme sa zrazu začali mať radi a rozumieť si, lebo to tak nebolo. A márne očakávania, že to tak možno raz bude jednoducho vystriedalo sklamanie. Každopádne posledné dni my spríjemňovala moja partia dievčat a jednoducho sme si vážili a užívali posledné dni strávené v jednej triede. Posledný deň školy, na ktorý sme všetci netrpezlivo čakali už od septembra (ja už od septembra minulého roku) konečne prišiel a verte či nie, nám sa vôbec nechcelo odísť, pretože odchádzať s pocitom, že už sa sem nevrátite je.. zvláštne. Na moje veľké prekvapenie nás však posledný deň moje spolužiačky, s ktorými sme nikdy dobré vzťahali veľmi nemali, pozvali na kofolu. Do krčmy. Bolo to fajn a nikdy by som nepovedala, že si jednoducho budem sedieť v krčme na kofole s týmito ľuďmi. A hoci mi mysľou prebehla myšlienka, že to tak mohlo byť už dávno, nemohlo. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Tak či tak som bola rada, že sme sa rozlúčili v dobrom.

A teraz sa asi pýtate, kde je to depresívne obdobie, keď všetko čo som zatiaľ napísala bolo ružové? Prichádza snáď prvý týždeň prázdnin. Neviem ktorý pako kedy povedal, že jeseň je depresívne obdobie. Ak je jeseň depresívna, čo je potom leto? Raz som na jednom blogu čítala, že letné depresie môžu vznikať zo samoty, pretože celý rok sme s niekým a riešime jeho problémy, rýpeme sa v jeho živote a keď príde leto a my samy sedíme v izbe medzi štyrmi stenami, koho problémy riešime? No samozrejme, že len naše a rýpeme sa v nich toľko až nás to dovedie do depresie. Možno viete, že minulý rok v lete som na tom bola úplne rovnako. Cítila som sa sama ako prst, lebo žiadna už zo spomínaných kamarátok mi nedala vedieť, lebo mala vlastný program a ja som kysla doma a so slzami v očiach písala do denníka. Nečakala som, že toto leto bude iné, ale úprimne, vždy je v nás niečo, čo dúfa v lepšie dni. To niečo vo mne sa sklamalo, spálilo, zhorelo. Posledné dni som mala fakt veľmi, veľmi zlé stavy. Cítila som sa... zle. Cítila som ako na mňa ľahla samota, prikvačila ma do jej mocných pazúrov a tlačila mi na hruď. A ja som vedela, že na pozitívne myšlienky môžem rovno zabudnúť. Viete, mám takú teóriu. Počas roka jednoducho musím myslieť pozitívne. Proste musím a bodka. Pretože ak by som nemyslela pozitívne, zbláznila by som sa. Ale v lete? Čo ma núti v lete myslieť pozitívne? Aká je motivácia? Kde je to niečo, čo ma nakopne?... A tak sa bezhlavo vrhám do krajiny negatívnych myšlienok a sĺz.

Našťastie existuje youtube. Áno, presne tak. Youtube. A to viete, že video od tejto slečny mi pohladilo dušu. Jednoducho som si tak nejak uvedomila, že to čo sa mi teraz deje nepoznačí celý môj život, nebudem celý život sedieť samotársky doma a plakať do vankúša. To čo sa mi deje ma nedefinuje a nevraví to nič o tom kto som. Sú to len veci, ktoré sa mi dejú a viem, že príde zmena. Dúfam, že už v septembri. Môj život sa raz jednoducho zmení. A toto nie je koniec sveta. Proste to prejde a do môjho života vstúpia ľudia, ktorí za to stoja. A možno to teraz bolí (jak šľak) a hovorím to už 523krát, zmena príde. Viem to. Musí!
P.S. Ľudia, ktorí vám hovoria, že váš život je skvelý aj potom čo sa im posťažujete a oni jednoducho opovrhujú vašími problémami, lebo na svete sú aj väčšie problémy, stoja za hovno! Každý máme isté problémy a rozhodne tým, že ten svoj utlačíte nepomôžete nikomu s väčším problémom.

Lana...

Is there something between good and bad?

9. června 2014 v 9:54 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Po druhom prečítaní jednej z najdokonalejších kníh, ktoré som kedy čítala mi - Na vine sú hviezdy - mi hlavu máta niekoľko no myšlienok, no jedna sa neustále ozýva s niekoľkými otáznikmi na konci - som dobrý človek? Podľa čoho to súdiť? Kto má vlastne moc to súdiť? Čo robí človeka dobrým človekom?...

Všetci si celý život navrávame, že sme dobrí ľudia, lebo sme pomohli panej s nákupom, lebo sme odpustili kamarátke, dodržali sľub... Ale sú toto skutočne veci, ktoré nás robia dobrým človekom alebo si to celý život len nahovárame v záujme vlastné psychického zdravia rovnako ako si nahovárame, že je život po smrti, lebo sa bojíme zabudnutia? Je možné, že sa proste bojíme priznať si, že hoci robíme dobre skutky, možno ich v skutočnosti nerobíme preto, že sme dobrí ľudia, ale preto, že o tom chceme samých seba presvedčiť? Existujú vlastne zlí ľudia? Existujú ľudia, ktorí vo svojom vnútri nemajú nič pekné, nič, čo by ich hrialo, nič čo by im dalo nádej? Dovolím si tvrdiť, že je to jedna z mála otázok, na ktoré poznám odpovedaď - nie. Podľa môjho skromného názoru jednoducho čisto zlí ľudia neexistujú. Na svete nie je ani jeden človek, na ktorom by sme nedokázali nájsť niečo dobré, na svete nie je človek, ktorý nemá v srdci (i keď možno veľmi hlboko) niečo dobré. Skrátka, neverím, že existujú chladní ľudia - sú to len ich masky. Taktiež ma však trápi otázka či je niečo medzi dobrom a zlom? Ako som už povedala, nemyslím si, že existujú zlí ľudia, ale existujú vôbec dobrí ľudia? A ak nie, čo sme potom?

Neviem či som dobrý človek. Pud sebazáchovy a už spomínaný strach ma núti veriť, že som. Ale čo ma robí dobrým človekom? Robí ma závisť istým ľuďom závistlivca a teda zlého človeka? Robí ma strach bojzalivým človekom a teda nie dobrým človekom? Robí zo mňa nadávanie zlého človeka? A ak nie, čo potom? Viem, že sa zamýšľam nad vecami, ktoré v konečnom dôsledku možno nie sú podstatné, ale som už raz taká... Potrebujem odpovede na tieto otázky. Seriózne by som potrebovala, aby na ne odpovedali ľudia, ktorí ich zapríčinili - teda pán John Green a rozhodne aj pán Markus Zusak. Nemožné. Musím si vystačiť so svojími domnienkami...

Lana...

Chuť šťastia

18. května 2014 v 12:47 | Lana |  BE CREATIVE
Prvýkrát vám na blog prinášam niečo iné ako moje články - rozhodla som sa totiž ukázať vám aj niečo málo z mojej tvorby. Písanie, ako už viete, milujem, no väčšinou píšem len nezmyselné zápisky do denníka či články na blog. Občas mám však svetlú chvíľku, kedy mi prsty samy píšu a ja ani neviem ako - na svete je báseň! Moje básne by som mohla spočítať na prstoch jednej ruky, ale vždy ich píšem úprimne, proste tak ako to v tú chvíľu cítim. Tiež v tom nie som najlepšia, nie vždy sa verše rýmujú a hľadať v nich schému akýchsi rýmov by bolo asi zbytočné. Ale píšem to rada a píšem to s láskou, a preto som sa rozhodla podeliť sa s vami s jednou básňou, ktorú som písala v jedno krásne slnečné ráno, asi mesiac dozadu.

Chuť šťastia

Tak takto chutí šťastie,
tá chuť, o ktorej každý hovorí.
Tak takto chutí radosť,
už ma od nej nik neoddelí.

Tak takto chutia rána,
keď s úsmevom zobúdzam sa.
Tak takto chutia noci,
keď s úsmevom líhať si chodím.

Toto je to šťastie,
to je ono!
Keď pesnička Jona Bon Joviho,
mi pripomína slnečné ráno.

Keď spievam si ,,It's my life!"
a skutočne tomu verím,
keď sa cítim tak,
že si skrátka verím!

Už nikoho nenechám,
aby mi ho zobral.
to trblietavé šťastie,
chcem mať stále v kapse!


Lana...

We live and breathe words.

3. května 2014 v 20:38 | Lana |  MY MESS
Ozývam sa po neskutočne dlhej dobe, ale jednoducho potrebujem... potrebujem opäť nejaký priestor na písanie, na šírenie môjho názoru s ľuďmi. S ľuďmi, ktorí ma chápu - ľudia, ktorí mi jediným komentárom rozžiaria deň. Posledné dni boli... zvláštne. Asi pred týždňom sa to vrátilo. To všetko proti čomu som stavala vysoké múry a snažila som sa to od seba oddeliť. Pretože to nie je časť mňa, je to len časť vo mne. A v tom momente - búšiaceho srdca a strachu - mi len v mysli prebiehali myšlienky. Stále tie isté - ako som to mohla nechať zájsť až sem? Ako som si mohla nevšimnúť? Naozaj som si myslela, že toto všetko sa na mne nepodpíše? Alebo som si iba navrávala, že som v poriadku? Nemyslím si, že som napravená. Nemyslím si, že niekedy budem.

Je tu jedna vec, ktorú som pochopila a ktorú som si uvedomila. Slová sú silným nástrojom - úprimne si myslím, že najsilnejším aké celé ľudstvo má. Slová bolia. A treba s nimi robiť opatrne, lebo vás môžu položiť na dno. Lenže pokiaľ vás slová dokážu položiť na dno, slová vás dokážu z tohto dna aj zdvihnúť. A dokážu zmeniť život nielen k zlému, ale aj k dobrému. A preto neprestanem písať. Nikdy. Nie len preto, že slová menia život mne samej, ale aj preto, že môžu zmeniť život mnohým ľuďom. A zmeniť život čo i len jednému človeku vďaka slovám a písaniu je pre mňa neskutočný zázrak. Pretože slová menia život denno-denne. Už len naše obľúbené piesne, ktoré nás posúvajú niekam ďalej a dávajú nám silu urobiť veci, ktoré sú samy o sebe ťažké... alebo knihy, ktoré nás držia nad vodou či citáty a filmy. To všetko sú slová a ich obrovská sila! Samozrejme, nebola by to zbraň, keby nebola použitá aj na tie negatívne účely, pretože mnohokrát nesprávni ľudia použili správne slová na manipuláciu, ale všetko má svoju svetlú i temnú stránku.

Neviem prečo píšem o slovách. Možno preto, lebo to bola vždy moja útecha. Otvoriť denník a písať. Bez otázok ako sa cítim, ako sa mám, bez lží, bez falošných úsmevov - jednoducho slová, ktoré mi práve prišli na jazyk (na papier). A možno mám silné nutkanie dať svetu vedieť, že práve v tých najmenších detailoch ako sú slová sa skrýva tak strašne veľa. Každý deň počúvam piesne, čítam citáty, ktoré ma nechávajú šťastnou, rozprávam sa svojimi priateľmi, ktorí ma podporujú, vzdorujem svojim neprajníkom, počúvam svojich rodičov a tým slová menia môj život, ale je tu množstvo ľudí, ktorí sú zraňovaní, šikanovaní, podceňovaní ,,priateľmi", rodičmi, učiteľmi či kýmkoľvek a veria tomu práve kvôli tomu, čo ľudia vravia. A preto je neskutočne dôležité počúvať tie správne slová - počúvať tie správne slová od správnych ľudí.

Lana...

Kam dál