Květen 2013

I did such a good job at hiding who I really am from people.

31. května 2013 v 17:24 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Hľadela som von oknom. Na okno autobusu padali veľké kvapky dažďa a pomaly stekali dole. Pršalo husto a bez prestania. Dážď milujem. Upokojuje ma. Pripomína mi moju milovanú jeseň. Teplý čaj. Teplo domova. Vôňu čerstvo opršanej trávy. V ušiach mi znela hudba. Rap. Nikdy som nepočúvala rap, je to štýl hudby, ktorý ma akosi ničím neoslovil, ale kamarátka mi dala vypočuť pár skladieb od Kaliho. Nebolo to až také zlé. Odvrátila som pohľad od zelene vonku - severná časť Slovenska je pre mňa snáď najkrajšia, všade okolo nás obklopovali vysoké zelene ihličnany, ktorých vrcholky boli skryté v sivej hmle. V ušiach mi zneli nedávno povedané slová: ,,Preboha! Prečo si taká negatívna? Ži! Neprežívaj. Ži. O chvíľu ťa to všetko zničí. Zmeň sa. Teda nie, nemeň sa. Len sa nájdi." srdce sa mi rozbúšilo neskutočne prudko. Slová, ktoré mi zneli v hlave mi povedala moja najlepšia kamarátka. V autobuse vytiahla tarotové karty - jedna z vecí, ktoré miluje a pustila sa do veštenia. Uchádzačov bolo veľa. Aj ja som k nim patrila. Postup bol úplne jednoduchý. Štyrikrát som premiešala karty pričom som myslela na otázku, na ktorú som chcela počuť odpoveď. V skutočnosti neviem čo som sa pýtala. Neviem či sa dá niečo také zkomoliť do jednej súvislej otázky. Druhým krokom bolo vytiahnuť si sedem ľubovoľných kariet a rozložiť ich. Podľa nich vám začala rozprávať odpoveď.

Hovorte si čo chcete, že je to hlúposť a že nič také neexistuje, ale ja som sa rozhodla tomu veriť. Neviem prečo, mám pocit, že som v tých kartách našla dlhoukrývanú odpoveď. Holú a prostú pravdu. Som plná negitívnych vecí, ukyrývam v sebe toľko strachu, že raz to jednoducho praskne. Dnes. Zajtra. O rok. Raz... Prečo? Prečo to nie je také jednoduché neustále byť plná elánu, usmievať sa na svet a žiť? Prečo si neustále kladiem otázky na ktoré neviem odpovedať? Chcem prestať prežívať... Chcem žiť. Chcem kašľať na názory iných. Teda, nie, nechcem nane kašľať, chcem si z nich viac to podstatné, to pozitívne - to čo mi niečo dá. Viem, že toto musím spraviť jedine sama, žiadne uľahčovanie, kompromisy, žiadna zlatá stredná cesta, ísť si po svojom.

A presne v tomto mi karty - karty alebo niečo nech už to je čokoľvek - pomohli. Nie, nevyriešili môj problém. Nezodpovedali na moju otázku. Len mi ukázali, načrtli cestu, ktorou chcem ísť, ale dlho mi v tom bránil môj vlastný strach.

Lana...


It's my life

24. května 2013 v 11:36 | Lana |  MY MESS
Zdravím vás! Dnes po celkom dlhej dobe som sa opäť prihlásila na blog.cz. Momentálne nemám najlepšie obdobie. Akosi sa prestriedalo s obdobím šťastia, úsmevu, slnka a dobrej nálady. Ale to nič. Tak to má v živote byť. Nič netrvá večne. Dnes to bude opäť jeden z tých článkov, pri ktorých sa pravdepodobne asi trochu rozpíšem. Inšpiráciou pre tento článok bola prekvapujúcu pieseň. Pieseň, ktorej melódia mi v hlave znie snáď dvadsaťšytri hodín denne. Pieseň, ktorá nie je najnovšia, no mňa stále baví. Názov tejto skladby je It's my life. A presne o tom bude dnešný článok.

Občas mám pocit, že sme nútení žiť život nie taký aký chceme, ale taký aký chcú všetci okolo nás. Mám pocit, že sme nutení robiť veci, ktoré sa od nás očakávajú, ktoré ľudia chcú aby sme robili. Ľudia si nás chcú spraviť podľa svojich predstáv. Máme robiť správne rozhodnutia. Nezmýliť sa. Robiť veci, ktoré sa od nás očakávajú, ale... aj vy máte občas neskutočnú chuť spraviť niečo, čo by všetkých posadilo na zadok? Niečo čo by im ani vo sne nenapadlo, žeby ste toho boli schopní? Niečo čo od vás proste neočakávali... Chcem týmito rozhodnutiami ohúriť ľudí, chcem im ukázať aká v skutočnosti som a že nie som to dievča, ktoré poznajú! Pretože v každom z nás sa skrýva niečo nové, neobjavené, niečo dravé čo chce proste von.

V škole ma poznajú ako tiché dievča, ktoré príde domov a strčí nos do kníh. Som pre nich čistá bifľoška. Človek, ktorý potrebuje nosiť jednotky, inak sa neuspokojí. Lenže pravda je celkom niekde inde. Nie som taká a nikdy som nebola. Známky nie sú mojou prioritou, sú pre mňa dôležité, to áno, pretože práve teraz môžu rozhodnúť o mnohých veciach, ale nikdy neboli vecou, ktorá bola pre mňa tak strašne dôležitá ako to možno vyzerá. Možno vyzerám na to, že sa nedokážem zabávať. Ale opäť je pravda niekde inde. Milujem zábavu, Milujem smiech, tanec, hudbu, spoločnsoť ľudí, ktorú poznám... Mám pocit, že toľkí ľudia ma hodili do jedného veľkého vreca namiesto toho, aby ma spoznali, až sa mi z toho krúti hlava. Sú to ľudia, ktorí odomňa jednoducho očakávajú správne rozhodnutia, žiadne chyby, očakávajú, že na všetko prikývnem a so všetkým pomôžem. Lenže ja taká nechcem byť! Toto je môj život a ja nechcem, aby za mňa rozhodovali ľudia, ktorí ma ani nepoznajú, aby za mňa robili moje rozhodnutia! Bohužiaľ, častokrát som slabá na to, aby som sa odvážila urobiť niečo, čo by jednoducho neočakávali. Znie to ľahko, až primitívne, ale v skutočnosti je to niečo veľmi, veľmi ťažké. Preto verím a dúfam, že raz to dokážem! Všetkým dám najavo aká v skutočnosti som, prekvapím ich, budem sama sebou a predovšetkým odhodím tú perefktne vypestovanú masku, za ktorou sa celý čas skrývam.

A preto mi pesnička It's my life dáva pocit nádeje. Nádeje, že raz budem robiť také rozhodnutia aké naozaj chcem, že nebudem len tvárou v dave, ale ľudia ma budú počuť nahlas kričať, že vystúpim z toho davu a nájdem si vlastnú cestu... že budem mať proste svoj život!

Now I'm a warrior

17. května 2013 v 19:36 | Lana |  MUSIC
Ahoj, ahoj! Uff, dnes to bol maximálne dlhý, ale za to veľmi príjemný deň. Dnes som sa trochu uliala zo školy spolu so spolužiačkou D., ktorá nám vybavila lístky do divadla a išli sme sa pozrieť na novú hru našich hercov. Bolo to naozaj super, myslím, že herci si zaslúžia pochvalu, všetci boli naozaj skvelí! Neskutočne obdivujem ľudí, ktorí vedia vystupovať na javisku tak perfektne, akoby sa tam narodili.

O tom som však dnes hovoriť nechcela. Dnes som sa rozhodla prispieť prvým článkom do rubriky Music. Bude to asi moja najobľúbenejšia rubrika, lebo ja a hudba, no sme skvelé priateľky! :) A keďže momentálne ma úplne najviac zo sveta hudby, zo všetkých tých novovydaných singlov, potešil album od môjho miláčika - od Demi Lovato, ktorý aj nesie jej meno DEMI. Ešte nikdy sa mi snáď nestalo, aby sa mi všetky pesničky na jednom albume hneď zapáčili. Ale ako vieme, Demi je jednoducho kráľovná a podarilo sa jej to! Všetky piesne ma neskutočne zaujali, každá jedna ma niečo do seba - či je to pesnička o oslave života, ako sama Demi opísala jej najnovší album, alebo o ťažkých chvíľach v našich životoch. To sa mi Demi páči! Nepíše jednotvárne piesne, lovesongs, ktoré by ma počase omrzeli, u nej nájdem piesne o všetkom, každá mi je niečím blízka a každú milujem!

Album DEMI je v predaji od 14. mája 2013 a nájdete na ňom trinásť piesní pričom na každú napísala Demi s pomocou iných profesionálov. Ako som už spomínala, som zamilovaná do každej jednej piesne, ale moje obľúbené určite sú Warrior, Should't Come Back a Really Don't Care. Ak by ste si chceli vypočuť celý album stačí ak kliknete sem!

Lana...


Repeat after me: ,,YOU CAN DO THIS!"

15. května 2013 v 20:17 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Zdravím! Dnes to bol dlhý deň a konečne som doma sadla za počítač so slúchadlami v ušiach (tie robia všetko lepším) a rozhodla som sa napísať článok. Článok, ktorého obsah je každému z nás veľmi blízky. Rozhodla som sa písať o niečom, čo každý z nás zažil a určite nie raz a ani poslednýkrát. Neúspech. Bohužiaľ, všetci sme mali možnosť okúsiť ho na vlastnej koži. Ten pocit, keď sa vám niečo nepodarí, zovre vám srdce a vy máte pocit, akoby vám niekto zdrapil vnútro do pazúrov. Ten pocit, keď vám ľudia povedia, že na to nemáte. Že to nedokážete. Ten pocit, keď sa vám slzy rinú z očí...

Vždy som milovala kone, bola som do nich zbláznená už ako trojročná a keď som bola konečne fyzicky zdatná sadnúť na koňa, prihlásila som sa do jazdeckej školy. Na moje sklamanie sa však o kone nedalo starať, apsoň tak mi to tvrdila trénerka. Aj tak som nadšene chodila na hodiny jazdenia a po jazde jednoducho odišla domov. Takto to išlo asi tri roky. Avšak s dlhými prestávkami, ktoré mali na vine moje zdravotné problémy. Keď som sa nedávno znova po dlhej zime dostala do jazdiarne a sadla do konského chrbta, bola som nadšená. Trénovala ma riaditeľka jazdiarne, ktorá bola ku mne milá a pozorná - celú hodinu sa mi venovala a pomáhala mi po dlhej pauze opäť sa do jazdenia dostať. A tak som sa nadšene zapísala aj na druhú hodinu jazdenia. Tam som však toľko šťastia nemala. Opäť som sa stretla s mojou starou trénerkou, ktorá mi priviedla mladú kobylu menom Gazeta. Nasadla som a pustila sa do jazdy. Bohužiaľ, kobyla nemala svoj deň (alebo som ho nemala ja, kto vie?) a žiadnym spôsobom som ju nedokázala dať do klusu, čo je jednoducho primitívna vec, ale mne sa to naozaj nedarilo. Trénerka bola spočiatku trpezlivá a snažila sa mi pomôcť, no počase stratila všetku trpezlivosť a nepekne na mňa vyšplechla ostré slová, ktoré sa dotkli mojej citlivej duše. Zrúkla na mňa, že mi neustále opakuje, čo mám robiť a ja to aj tak nerobím. Nesúhlasila som a dala som to najavo. ,,Ja robím všetko tak ako mi kážete." vravím. Neobišlo sa to bez pripomienky, ktorá bola pre mňa úplnou ranou: ,,Aj šesťročná Katka tú kobylu nakluše." a viac sa mi jednoducho celých dvadsať minút nevenovaa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo to niečo ako ,,Nedokážeš to, nechápeš?" v nepriamom význame a ja som to jednoducho nezvládla. Jazdenie bolo niečo čo som vždy chcela robiť, ale tri roky jazdenia v jazdeckej škole s istou trénerkou ma úplne odradili.

Možno táto historka nebola pre vás najzaujímavejším príkladom, ale je to skúsenosť, ktorá je pre mňa cenná. A poznačila ma. Áno, je to hlúpe, život ide ďalej a predsa, nič také sa nestalo, ale je to zdrujúci pocit počuť od niekoho, že to proste nedokážete. Že ste zlyhali. Že ste neúspešní. Že na to nemáte. Po tomto zážitku s jazdením som sa na ceste domov rozplakala zadúšajúcim plačom. Nie preto, že na mňa niekto nakričal, nie nebolo to príjemné, ale dokážem to prekusnúť, ale pretože ma niekto odsúdil a dovolil si ma odpísať a zobrať mi jednu z vecí, ktorú som neskutočne milovala. Odvtedy mám na rozume len jedinú vec: ,,Nikdy nedôveruj ľuďom, ktorí ti povedia, že na to nemáš." Snažila som sa riadiť mottom, že dokážem všetko čo chcem, no treba naozaj chcieť, ale táto skúsenosť ma dorazila. Je to hlúpe, že som nechala, aby ma nejaké nezmyselné poznámky až takto odradili, ale taká som. Citlivá. Nežná. Všetko sa ma až príliš dotkne. Všetky veľmi intenzívne vnímam. A takéto veci ma zabolia.

Preto nikdy nenechajte nikoho povdať, že to nedokážete, neviete, že na to nemáte! Je to len na vás čo dokážete a čo nie, nikto iný o tom nerozhoduje - len vy! Neberte si príklad zo mňa a napriek tomu, že do vás ľudia idú a chcú vám zobrať to čo milujete, nevzdávajte sa. Veď vy na to máte!

Lana....

Litlle bit messy.

14. května 2013 v 19:35 | Lana |  MY MESS
Začínam odznova. Už opäť. Neviem prečo je pre mňa také ťažké zostať verná jednému blogu, ale jednoducho vždy sa niečo pokazí. Preto som sa rozhodla už po 10236krát začať odznova. Tu. Na littlemess. Krátky a výstižný názov ako stvorený pre mňa a moje zamotané myšlienky plné neporiadku. Priala by som si, aby bol ten neporiadok malý, ako hovorí názov blogu. Bohužiaľ, občas mám pocit, že jednoducho nejde upratať.

Som hrozná adminka. Veta, ktorou som asi odradila tých pár človiečikov, ktorí sú ochotní čítať tieto žvásty. Ale naozaj som. Milujem písať, nech je to čokoľvek, ale dlhú dobu mám v hlave proste prázdno a nápady neprichádzajú. A nerada zaplňujem blog niečím čo tam nepatrí, niečím čo je pointless, úbohé a jednoducho sa za to hanbím. Takýmito článkami som si pokazila už mnoho blogov a pre mňa je najdôležitejšie písať články, ktoré by ľudí inšpirovali. Je to snáď tá najnáročnejšia vec na svete, ale stojí za to! Proste nie - nechcem tu články typu ,,Ahojte. Dnes bol skvelý deň.Bola som v škole, kde bolo, ako vždy otrasne, ale potom som išla s kamarátkou...." Eh? Na toto mám proste papierový denník, kde všetky tieto myšlienkové pochody môžem s pokojným srdcom napísať. Chcem si sľúbiť teda len jednu vec - články sem pribudnú naozaj vtedy, keď bude chuť, nálada, čas a hlavne inšpirácia. Čiže, ako som už vyššie spomínala, hluché obdobia sú asi na bežnom poriadku, ale bohužiaľ túto vec nezmením.

Možno by bolo na úvod pekné predstaviť sa, ale... ja na takéto formalitky naozaj nie som. Myslím, že po prečítaní pár mojich článkov, každý pochopí aká som. A možno ani nie. Pretože ani ja sama neviem aká som. Stále sa hľadám, hľadám samu seba, svoje pravé ja a snažím sa pochopiť kým chcem byť. A kto valstne nie? Kto nehľadá sám seba, kto by dokázal napísať o sebe dlhočičký článok a pritom vlastne uvažovať nad tým, či to čo píše je naozaj pravda alebo opisuje len niečo čo v ňom vidia ľudia? Preto nedokážem napísať jednoduchý odstavček o mne, kde by som vám zreprodukovala moje vlastnosti, veci, ktoré milujem a ktoré nenávidím. Sľubujem, že moje články o mne prezradia viac ako tento chaotický článok bez hlavy a päty.

...Lana