Červenec 2013

Yeah, I'm fine. I'm just having an allergic reaction to the universe.

26. července 2013 v 21:00 | Lana |  MY MESS
(11) Tumblr
Poznáte ten pocit, keď zistítete, že niektorí ľudia nie sú tým čím ste si mysleli, že pre vás boli? Ten pocit, keď by ste chceli jednoducho urobiť zmenu, dať zbohom falošným ľuďom, no napriek tomu to nedokážete? Ten pocit, keď sa celý deň skrývate za úsmevom? Ten pocit, keď sa vám v noci po lícach kotúľajú horúce slzy a vy neviete ako sa máte cítiť - zranená alebo nahnevaná? Možno by som aspoň raz v živote mohla dodržať niečo čo som si predsavzala - užiť si leto. Lenže ako? Mám pocit, že moje kamarátky sú jedna guča faloše. Kedy boli pri mne, keď som to skutočne potrebovala? Kedy sa ma zastali, keď si ma v triede doberali? Kedy tu pre mňa boli, nie pretože by som bola smutná, len tak, lebo sú moje kamarátky? Je mi z toho zle. Z celého nášho priateľstva, ktoré nám iba pomohlo prežiť základnú školu (bože, ešte rok tam). Dokonca mám pocit, že ešte aj tie našpúlené huby z facebooku spolu držia viac ako my. A zo všetkého najsmutnejšie je, že tieto myšlienky ma chytajú vždy cez leto. Pokazili mi aj minulé. A to som si myslela, že práve leto nás dá dokopy. Naivka!

A teraz ma už prešli večné výčitky ,,Možno za to môžem aj ja. Nemala by som sa im ozvať častejšie?" ach, naivka, opäť! Nie, nemala, nie, nemôžem za to ja. Nie, nemôžem všetko zhadzovať na seba. Nie, nie som zodpovedná vždy za všetko! A možno teraz zniem ako ufňukaná dvanástka, ktorú si z priateľov na facebooku vymazala jej kamarátka len preto, že jej nelajkla fotku. A možno je to naozaj taká banalita ako toto čo som práve opísala a zajtra sa tomu zasmejem, ale dolieha na mňa summertime sadness a ja mám pocit osamelosti. Že vždy niekoho potrebujem. A mňa nikto. A že možno od kamarátky očakávam príliš veľa. Až jeden telefonát za týždeň. Či jednu esemesku, že ako sa mám. Alebo niečo v zmysle či nemám čas. A nie výhovorky na paušál. Alebo na net. Alebo na hocičo iné. Ja som tam bola vždy pre ňu (hej, hej, zo všeobecného pomenovania kamarátky sme dospeli k niekomu konkrétnemu). Vždy, keď som mohla a keď mi to dovolila ,som ju povzbudila. Aj keď niekedy som toho mala dosť. Jej problémov. Stále to isté dokola. Ale, na to sú kamaráti - aby povzbudili, pomohli, rozosmiali. A ja som mala vždy pocit, že som dobrá kamarátka. Možno nie. Možno nestačí byť dobrou.

Oficiálne prestávam fňukať. A oficiálne som ukončila odsek o kamarátstve. A píšem nový, kde vám oznamujem vznik novej rubriky ,,What makes me feel good". Bude to rubrika, kde by som chcela pridávať hocičo čo ma inšpiruje alebo sa mi páči. Video, fotku, citát, blog... Hocičo! Dúfam, že sa vám to bude páčiť, lebo snáď už onedlho do nej niečo pribudne!

Lana...
. | via Tumblr

Kam zmizla Aljaška

23. července 2013 v 10:32 | Lana |  BOOKS

Kam zmizla Aljaška

Originálny názov: Looking for Alaska
Autor: John Green
Krátky obsah: (zdroj martinus.sk) Miles má bizarnú záľubu v posledných slovách svetových osobností. Najviac ho fascinuje Francois Rabelais a jeho posledná veta: "Idem hľadať to Veľké Azda." Miles si nechce počkať na podobný osud a presvedčí rodičov, nech ho pošlú do internátnej školy mimo mesta. V Alabame si rýchlo nájde nových priateľov: spolubývajúceho Chipa, ktorého všetci volajú Plukovník a ktorý vo voľných chvíľach memoruje nekonečné abecedné zoznamy, i krásnu, ale nepredvídateľnú Aljašku, do ktorej sa zamiluje. Čaká ich rok plný porušovania školského poriadku, testov a skúšok, žartíkov, rozchodov a odhalených tajomstiev. Čo zmení Milesov názor na jeho "Veľké Azda"?

Môj názor: Toľko myšlienok v jednej knihe. Toľko ponaučení v jednej knihe. Toľko slov myšlienok k tejto knihe. Rada by som moje pocity opísala slovami, ale mám pocit, že slová by všetko pokazili. Zamilovala som si ju. Knihu. Aljašku. Milesa. Chipa. Takumiho. Internátnu školu. Autora. Nehľadajte v tejto knihe veľkú zápletku či dej. Je to kniha o normálnych tínedžeroch. Sú vykresľovaní úplne reálne, nedelia sa na zlých ani na dobrých.
Absolutne som si zamilovala autorov štýl písania. Úplne otvorený. Toto zahŕňa aj vulgarizmy, ktoré sa v knihe vyskytli a musím povedať, že sa mi tam páčili - hodili sa tam. Tým viac to utváralo dojem, že autor je sám mladý pubertiak. Nemôžem zabudnúť na humor, ktorý bol úplne odlišný. A zároveň skvelý. Humor, ktorý prerastal do katastrofických scén, do hnevu, plaču, smútku...
Myslím, že toto je presne ten typ knihy, ktorú prečítate dvadsaťkrát a dvadsaťkrát si z nej zoberiete niečo iné. Zakaždým pochopíte autorove skvelé myšlienky inak. Táto kniha mi dala veľa. Neviem, Aljaška bola úplny opak mňa a pritom presne taká ako ja. Zobrala som si z nej najmä to, že pod každým človekom sa niečo skrýva. Nejaké tajomstvo. Niečo čo ho trápi. Môže to byť človek na pohľad veselý, otvorený a bezprostredný, no stále v ňom je niečo čo nepoznáme. A taktiež ma Aljaška Youngová naučila byť trochu svojou. Nezáleží na tom komu sa to páči alebo nie.
Mimochodom, spomínate si na článok o Bohu a náboženstve? Spomínate si na jeho hlavnú myšlienku? Na ženu, ktorá chcela zničiť peklo a nebo preto, aby ľudia milovali Boha? Táto myšlienka pochádza práve z knihy Kam zmizla Aljaška. Už chápete aké hlboké myšlienky táto kniha má?

"Ako sa dostať z tohto labyrintu utrpenia?"


Just relax.

22. července 2013 v 11:56 | Lana |  MY MESS
Slnko bolo vysoko na oblohe. Svojimi teplými lúčmi mi hladkalo tvár a ja som cítila ako moje telo absorbuje vitamín D. Ako chytám jemný nádych hnedkastej pokožky. Ako mi na tvári vyskočili pehy. Pousmiala som sa. Leto nikdy nebolo ročné obdobie, ktoré by som milovala práve kvôli neznesiteľným horúčavám, ktoré ma neustále nútili zájsť ku kaderníčke a dať si z hlavy dolu tú teplú hrivu! Tento rok som si však slnko užívala. Vylihovala som na pláži, za ušami mi šumelo more, ktoré neustále narážalo do skál. Pri tom náraze na mňa vždy dopadlo pár kvapiek. Donútilo ma to postaviť sa, navliecť si topánky do vody, ktoré ma chránili pred nezbednými morskými ježovkami a hodiť sa do vody. Nie, nie hodiť sa. Pomaly do nej vhnupnúť, pretože jej teplota bola osviežujúca, no nie teplá. Keď som sa konečne dostala pomalými krokmi do hĺbky, ktorá mi siahala po prsia, položila som sa na vodu. More ma vždy fascinovalo. To, že som nevidela na jeho koniec, no ani na jeho začiatok bolo pre mňa magické. V plávaní som veľmi nevynikala, hoci krátke vzdialenosti pre mňa neboli problém, bála som sa zájsť do hlbšej vody. Pocit, ktorý som mala, keď som nevedela, kde je dno ma sužoval. Pocit úplne opačný klaustrofóbií. Príliš veľa miesta. Príliš veľa priestoru.

Nepriniesla som si žiadne skvelé zážitky, priateľstvá či letnú lásku čo mnohí na dovolenkách zažijú. More a pláž mi jednoducho ponúkli oddych. Nie len pre telo, ale aj pre myseľ. Celých desať dní som sa nemusela nad ničím trápiť, nad ničím premýšľať. Nemusela som sa zaoberať tým, že na blog som nenapísala, že dovolenka v termíne 4.7.-14.7. sa nekonala. Nemusela som sa trápiť nad tým, že prázdniny utekajú tak rýchlo ako piesok pomedzi prsty. Bolo to také príjemné mať v hlave prázdno. Žiadne sužujúce myšlienky.

Teraz vám však môžem sľúbiť, že články, ktoré som sľúbila, že budú naozaj budú! Najmä tie recenzie na knihy! Mám toľko kníh, o ktorých by som chcela písať a toľko, ktoré by som chcela stihnúť za prázdniny prečítať! Každopádne, ďakujem vám za komentáre k predošlému článku, ste milí! Dúfam, že aj vy ste si tento mesiac prázdnin užili - a ak neužili, aspoň oddýchli! :)))

Lana...

CROATIA

4. července 2013 v 12:38 | Lana |  LET'S BE BRIEF

UŽITE SI LETO!

CROATIA 4.7.-14.7.

Ospravedlňujem sa za stručný článok, ale momentálne neviem, kde mi hlava stojí. Uvidíme sa o pár dní! Čakajte fotky z dovolenky, články na témy a recenzie na knihy! :) Bye, bye!

Love god because He is God.

1. července 2013 v 19:47 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Tumblr
Zdravím! Ako ste si užili prvý (oficiálny) deň prázdnin? Ja som bola so sestrou na menších nákupoch, pokúpiť veci na dovolenku, ktorá sa blíži a ja sa neskutočne teším! Neverím, že som sa dočkala! Už o pár dní sa budem vyvalovať na pláži v Chorvátsku! Každopádne, ani dnes sa nechystám písať o mne, ale opäť je to článok na istú tému. Dlho som uvažovala nad témou, mala som v hlave niekoľko nápadov, no nakoniec som sa rozhodla napísať článok na tému, ktorej názov už vidíte hore v nadpise!

Prečo som sa rozhodla písať o náboženstve? Prečo som sa rozhodla písať o Bohu? Pretože mám pocit, že je to neskutočne dikutabilná téma, o ktorej mám svoj vlastný názor a rada by som sa oň podelila, keď už tak nemôžem spraviť na hodinách náboženstva, na ktorých sa moja učiteľka nahnevá aj na človeka, ktorému z úst vyletí ,,Ježiši!". Práve táto učiteľka nám nejakým spôsobom vnucuje vieru a ja mám pocit, že to nie je správne. Každú hodinu sa po vyslovení božieho mena nadarmo rozkrikuje s tým, že ju urážame. Tomu nerozumiem. Nemám si pod katechetkou predstaviť milého človeka, ktorý by nám rozprával príbehy zo života Ježiša a jeho apoštolov? Prečo teda katechetka, ktorá je silno veriaca nám na každej hodine znepríjemňuje život? Nie, naozaj nie so zaujatá. Vždy si musíme vypočuť dlhý hlučný monológ o tom aký sme nevychovaný, nič nás nebaví a že na nás môže kašľať. Pardón, ale možno by do nás mohla niečo vštiepiť. Povedať nám príbehy so zaujímavým ponaučením a hlbokou myšlienkou. Možno by sme sa nad sebou zamysleli.

Nie, tento článok naozaj nie je o mojej katechetke. Bola to len názorná ukážka toho, že chodenie do kostola z vás nespraví dobrého človeka. Rovnako ako napríklad fajčenie z vás nerobí zlého človeka. Ide o to čo máte v sebe. V čo veríte a v čo nie. Ale podľa môjho názoru má každý človek niekoho v koho verí. Či už je to pre neho Boh alebo ktokoľvek iný, vždy je tu pre každého niekto ku komu sa obrátime, keď je nám najhoršie. Koho prosíme o pomoc. Komu ďakujeme za dobré známky či za dnešný deň. V každom z nás je nejaká viera. Každý z nás sa obracia na svojho malého Boha, ktorého ma v sebe - v srdci. Preto absolútne neuznávam cirkev. Kostol pre mňa nie je miestom, kde nájdem pokoj. Kňazi pre mňa nie sú čistí ľudia. A omša pre mňa nie je nič čo by znamenalo ,,ísť v mene Božom.". Pre mňa sú to všetko len vymyslené pravidlá. Žiadne bohoslužby, žiadne spovede, žiadne príjmania z vás neurobia dobrého človeka - neurobia z vás veriaceho, pokiaľ v hĺbke srdca naozaj nebudete veriť.

Ja som veriaca. Možno ste to z toho článku už pochopili. Neviem prečo. Nikdy ma rodičia nenútili veriť v niečo. Moja mamina nikdy nechodila na náboženstvo a nebyť toho, že tam chodím ja a toho, že sa vydávala, asi by ani v živote nebola v kostole. Tatino, ten tomu veľku váhu neprikladá. Myslím, že to mám jednoducho v sebe. Vieru. Verím v Boha a nehanbím sa za to. Nechodím však do kostola, lebo to nie je to čo by zo mňa robilo pravého kresťana. Neverím v to, že Boh stvoril Zem. Verím len v Boha, ktorý miluje ľudí, ktorý vás vypočuje a pomôže. Hoci, stále je tu otázka. Prečo, keď existuje Boh je stále na svete rakovina? Prečo sú stále na svete vojny? Prečo umierajú nevinní ľudia? Ale viete čo je zvláštne? Že práve v týchto situácia sa obraciame k Bohu...

Nedávno som začala čítať knihu (ktorá mimochodom vôbec nie je o náboženstve či Bohu) a našla som tam jeden odsek, ktorý sa mi neskutočne zapáčil. Bol o žene, ktorá chcela do plameňov pekla vyliať vodu a potom použiť plamene na zničenie raju, aby ľudia nemilovali Boha zo strachu z pekla či kvôli tomu, aby sa dostali do raja, ale preto, že ON je Boh. Myslím, že je pekné ukončiť článok touto myšlienkou, pretože je neskutočne výstižná, krásna a tak trochu z nej pochopíte všetko o čom som dnes chcela hovoriť ja v tomto článku!

Lana...
Jesus Christ loves you still. | via Tumblr