Listopad 2013

Being a better person - that's my goal.

29. listopadu 2013 v 17:14 | Lana |  MY MESS
Blik. V hlave sa mi rozsvietila žiarovka poznania. Pochopenia. Poznáte tie chvíle, keď vám na hodine matematiky zasvieti nad hlavou žiarovka? Vtedy vám prinesie pocit šťastia, ale mne dnes poriniesla skôr sklamanie... Už som to pochopila. Pochopila som prečo nikdy nedokážem dosiahnuť svoje ciele, prečo nedokážem byť skutočne šťastná, prečo ma v kuse niečo zožiera. Áno, stále je veľmi dôležitým dôvodom bod ,,Obloklopujem sa nesprávnymi ľuďmi." a i keď sa stále tento bod drží v zlatej top päťke, nie je to ten pravý dôvod. Je veľmi jednoduché hodiť všetko na ľudí okolo nás, riešiť veci tým, že za všetko vlastne môže spoločnosť. Áno, spoločnosť je skazená, ale pravý dôvod by sme mali hľadať v nás. Vlastne ani neviem či som ho našla. Jednoducho som pochopila, že sa bojím. Neviem čoho. Neviem prečo. Možno mám strach zo strachu, ale mám pocit, že nikdy nedobehnem do cieľa. Je to ako keď beháte na hodine telesnej a konečne, konečne ste celý zadýchaný pred cieľom, keď zrazu nevládzete ďalej, lebo... neviete čo vás tam za tým cieľom čaká. Čo vám povedia - zabehli ste to dobre? Mohli ste byť lepší? Neskončili ste posledný? A tak vás hryzú všetky tieto bezvýznamné pochybnosti, ktoré vás donútia ísť opäť na štartovaciu dráhu a ísť znova, veď fresh start vždy zaručene pomôže, nie? A začiatok kola je opäť skvelý, cítite, že to zvládnete, ale opäť sa dostanete k cieľu a opäť to príde - pochybnosti. A tak ste znova v tom istom kole.

Je to strašne zvláštne povedať si otvorene, že si neverím. Že si nespĺňam svoje ciely. Že hoci som mala pocit, že som na tom dobre, všetko to bola len hra. My všetci sa sťažujeme na to, že ľudia okolo nás sa na niečo hrajú, že sú to masky, dve tváre. Ale viete čo? Nikto z nás si neuvedomuje, že najnebezpečnejšie sú naše hry a naše masky. Lebo či si nahovárame koľko chceme, že sme sami sebou, že toto sme my, v každom z nás už nastal ten moment, keď sa v ňom niečo zlomilo. Keď zistil, že, preboha, kde som mal hlavu, keď som toto robil? A môj strach je čoraz väčší, lebo občas mám pocit, že neviem rozoznať aká v skutočnosti som - čo je len maska, ktorú vytváram ako dokonalú ilúziu pre okolie (a hlavne pre mňa samú) a čo je skutočnosť. A zistenie, že neviete aký vlastne ste je zdrvujúce.

Preto sa chcem pohnúť ďalej. Jednoducho hodiť všetko za hlavu a ísť po vsojej ceste. Nebáť sa, ísť si za svojím a hlavne nestarať sa o spoločnosť a o ľudí, pre ktorých nič neznamenám, lebo to je to čo ma brzdí snáď najviac. Jednoducho nechať strachísť za niekym iným, úplne ho zo svojho tela vypustiť - veď nech si ide! Nie, nebude to jednoduché, ale videli ste už niečo čo stálo za to a bolo to ľahké?

Jednou z vecí, ktorou som chcela v tomto článku zmieniť, ale akosi som sa do toho zamotala, je to, že naozaj, naozaj som chcela, aby bol tento blog úspešný, aby som písala aspoň trochu dobré články, o ktoré by ľudia stáli. Nepíšem to preto, aby som potom čítala komentáre, že mám naozaj fajn blog, len chcem povedať, že som sa opäť zastavila pred tým cieľom a mám chuť začať behať od začiatku, lebo znova - fresh start, ale zo skúsenosti viem, že to k ničomu nepomôže. A chcela by som len povedať, že sa budem snažiť robiť všetko preto, aby mal tento blog budúcnosť. Aby ste tu raz našli aj niečo originálne. Pretože, hoci dnešný článok neznel vôbec sebavedome, písanie je jedna z vecí, v ktorých si verím a tak verím, že to dám!
More? This is so fucking true…

Lana...

Hry o život

18. listopadu 2013 v 15:32 | Lana |  BOOKS
Poznáte tie obdobia, keď sa na trh dostanú nové knihy a z každého kníhkupectva na vás pozerajú lákavé tituly, z blogov zasa nadšené recenzie a na internetových obchodoch zasa ponuky na kúpu? Lenže ja tieto veci akosi prehliadam alebo lepšie povedané, nevenujem im toľko pozornosti koľko si (možno) zaslúžia. A potom chodím márne po kníhkupectvách a knižniciach a vypytujem sa na knihy, ktoré sú už dávno vypredané a predavačky mi s ľútosťou oznamujú, že sa neplánuje dotlač. Spomínam si, keď som takto zháňala Súmrak. V tom období som mala prečítanú celú ságu týchto kníh až na jednotku a ja som ju nesmierne do zbierky potrebovala. Ale ona nikde. Až po úmornom hľadaní sa mi ju podarilo objednať cez internet. Podobná situácia nastala aj so slávnou a ospevovanou trilógiou Hry o život. Keď som jej začala venovať pozornosť a začala som ju zháňať, nikde po nej ani stopy. Chvalabohu, nedávno sa vydavateľstvo umúdrilo a vydalo druhé vydania a tak už čítam poslednú knihu tejto série a dnes som sa rozhodla napísať recenziu na prvý diel.

Pôvodný názov: Hunger Games
Autor: Suzanne Collins
Obsah: Raz do roka sa vybraní chlapci a dievčatá vo veku od dvanásť do osemnásť rokov musia zúčastniť na Hrách o život a pred zrakmi televíznych divákov bojovať na život a na smrť...
Môj názor: Knihu som začala čítať s veľkým očakaváním. Predsa len som ju zháňala niekoľko mesiacov, počas ktorých som na ňu čítala iba dobré recenzie a keď ku mne konečne dorazila bola som plná očakávaní a zvedavá, či ich kniha naplní. Poviem vám k tomu toľko - ešte v živote som nečítala knihu, vďaka ktorej som cítila všetko čo Katniss - hlavná hrdinka. Mala som pocit, že čítam svoj vlastný osud a prežívam všetko spolu s hlavnými hrdinami. Spomínam si na moment, keď Katniss v aréne umierala smädom a ja som pri čítaní týchto scien tak vyprahla, že som sa musela ísť napiť! No to čo ma najviac na knihe bavilo bola tá spontánnosť. Vždy, keď som obrátila stránku sa stalo niečom čo som ani najmenej nečakala a tak som musela čítať ďalej a ďalej... Predpokladám, že si viete predstaviť ako veľmi som zadržiavala dych pri záverečnej scéne v aréne.


"Here's some advice. Stay alive."
A asi nemusím hovoriť ako veľmi som si zamilovala Peetu, no takisto aj Galea či malú Prim. Ale nejakým spôsobom mám rada aj Haymitcha, ktorý ako mentor stál zo začiatku za dve veci, ale vždy som mu v duchu tlieskala za nápovedy, ktoré Katniss dával pomocou darčekov, ktoré jej posielala do arény. A hoci to bol starý zatrpknutý alkoholik, jeho cynizmus ma vždy dokázal rozosmiať a aj keď ešte nie som na konci tretej knihy, pripadá mi, že Haymitch sa ako postava úžasne vyvíja, hoci stále v ňom ostáva trpkosť, ktorá je ale na ňom presne to, čo zbožňujem a bez čoho by to nebol on.

"Only I keep wishing I could think of a way...to show the Capitol they don't own me. That I'm more than just a piece in their Games."
Scéna v tréningovom centru ešte niekde na začiatku knihy, kedy mala Katniss s Peetom rozhovor na streche bola úžasná. Milovala som Peetu za to ako hovoril o tom, že Sídlo ho nevlastní a ak Hry vyhrá, nechce z nich vyjsť ako niekto iný. A ako sa z odstupom času na túto postavu pozerám, príde mi ako najohľaduplnejšia a najobatavejšia postava celej knihy. Vždy som mala pocit, že by spravil hocičo, aby Katniss ochránil. A scéna, keď sa z Hier o život vrátili do Dvanásteho obvodu a Peeta zistil pravdu mi jednoducho zlomila srdce.

Lana...