Prosinec 2013

Growing up is... just not what we expected.

30. prosince 2013 v 13:08 | Lana |  MY MESS
Väčšinu času, keď nepridávam články je to preto, lebo nemám o čom písať. Ale tentokrát to bolo úplne naopak. V hlave som mala až príliš veľa myšlienok a neustále mi vírili v hlave. Mala som chuť na chvíľu ich umlčať, ale nešlo to. Jednoducho tam stále boli, v mojej hlave, neustále sa do seba zamotávali a nedali mi pokoj ani v noci. Neviem prečo to tak je. Väčšinou je pre mňa december mesiac pokoja. Nad ničím nepremýšľam len si užívam nádhernú atmosféru Vianoc. Ale tento rok sa mi akosi prešmykli popod prsty a o chvíľu bolo po nich. Aká irónia. Celý rok sa na niečo tešíte a za jedeň je to preč. Fuč. A znova môžete čakať 365 dní kým to znova príde.

Je to len mnou alebo sú Vianoce čoraz zvláštnejšie? Všetko je také rýchle: štedrovečerná večera, darčeky, rozbaľovanie, Popoluška a koniec. Všetko je akési rýchle. Všetko ide akosi rýchlo. A ja mám už pätnásť a nemôžem tomu uveriť. Veď len pred nedávnom som sa tešila zo svojich jedenástich narodenín. Spomínam si ako som si v ten deň zapisovala do denníčka aká som šťastná. Ale neviem či som naozaj bola. A keď som pred pár dňami mala pätnásť niečo vo mne hrklo. Bola som si vybaviť občiansky, celý deň sa rodičia smiali a volali ma ,,veľkou". Spomínam si ako som naozaj chcela byť veľkou. Ako som si myslela, že pätnástka je zázračný vek a ja budem iná. Budem odvážna, budem mať priateľov, budem pekná, budem sa chodiť zabávať... ale som to stále ja. Tichá a ustráchaná. A pätnástka nič nezmenila. Iba toľko, že som si uvedomila, že dospievanie sa mi nepáči. Nepáči sa mi vziať za seba zodpovednosť, robiť veci, ktoré sa musia, nepáči sa mi byť staršou a rozumnejšou... Neviem prečo sa z pätnástich narodenín robí taká veda.

A okrem toho sa tu okolo mňa deje veľa vecí. Obrázok hore na začiatku článku je výstižný. Už som unavená z toho, že neustále strácam niekoho. A už ma nebaví byť tou, ktorá to dá všetko dohromady a znova sa budeme tváriť, že je všetko v poriadku. Som z toho unavená. A naozaj si myslím, že ľudia by si mali dobre premýšľať, keď sa nazvú najlepšími kamarátmi. Fakt sakramentsky. No a ďalšia vec. Konečne som si po dvoch rokoch uvedomila čo ma naozaj baví a čo ma naozaj napĺňa. Písanie. Už štvrtý rok si vediem denník a mám pocit, že sa čoraz viac lepším vo vyjadrovaní svojich myšlienok a toho čo vlastne cítim. A som strašne rada za to, že si tie denníky uchovávam a môžem si prečítať prvý z mojich jedenástich rokov a denník z tohto obdobia, a vidieť ten rozdiel. Takže som sa rozhodla skončiť s tancovaním. Možno si klepete po čele, že je to kvôli písaniu, ale naozaj to nie je len kvôli tomu. Mám na to svoje dôvody a hoci možno týmto podkopnem nohy našej skupine, raz sa musím zameriať aj na seba. A toto je o mne. A mňa už nebaví stále hľadieť na druhých a pritom nemyslieť na seba.

Fajn. Blíži sa nový rok a pôvodne som chcela v tomto článku zhrnúť môj rok 2013, ale ako tak na to pozerám, už by to bolo naozaj neskutočne dlhé takže si to nechám možno na zajtra! Áno, pravdepodobne tu budú dva články po sebe - neobyvklé!
P.S.: Charlieho malé tajomstvá sú už doma a som unesená!
P.S.2: Spravila som nový design. Sú na ňom popísané moje obľúbené citáty z mojich obľúbených kníh. Všetko je to také... neuhladené a úplne neusporiadané, ale myslím, že sa to sem hodí. No a nikdy by mi nenapadlo, že námornícko-modrá bude vyzerať tak dobre s výraznou oranžovou.

Lana...

We accept the love we think we deserve.

21. prosince 2013 v 19:35 | Lana |  MY MESS
Nie som veľmi filmový typ a všetky filmové novinky, pokiaľ v nich neúčinkujú moji obľúbenci idú akosi mimo mňa, ale keď raz za čas narazím na film, v ktorom sa stretnú moji obľúbení herci a námet filmu je absolútne perfektný, jednoducho si ho musím pozrieť. Presne toto isté som si hovorila, keď sa mi konečne prvýkrát stiahol film The Perks of Being a Wallflower. Skákala som tri metre. Tak po prvé tam hrá Emma Watson, ktorá je absolútne skvelá žena a jednoducho ju milujem a potom tu je Logan Lerman, ku ktorému nenechádzam tie správne slová. No a keď som tento film prvýkrát videla ešte v lete na dovolenke v hlave som mala poriadky zmätok. Absolútne ničomu som nerozumela. A keď som si včera pozrela film znova v hlave som mala ešte väčší zmätok s tým rozdielom, že teraz mi film dával zmysel. Ale zmysel mi nedávala jedna vec. Ako mi vôbec môže byť niekto tak strašne blízko, niekto kto vlastne ani vôbec neexistuje? Ako je možné, že napriek tomu, že som mala pocit, že Charlie je mi úplne vzdialený, sme si tak podobný? Ako je možné, že o filmovej postave rozmýšľam ako o niekom skutočnom? A celý večer ma po skončení filmu hlodali ďalšie a ďalšie otázky.

Plakala som. Tak strašne som plakala pri scéne, keď sa Charlie zrútil a skončil na psychiatrií. Slzy sa mi svojvoľne rinuli z očí a ja som ich nevládala zastaviť. Uvedomila som si ako veľmi mi je toho chlapca ľúto. Ako veľmi chcem, aby niekam patril. Aby sa cítil šťastný. Aby všetko hodil za hlavu. Aby si našiel dievča, ktoré ľúbi. Aby mal priateľov, ktorí pri ňom stoja. Nestíhala som zotierať potoky, ktoré sa mi vytvorili pod očami. Vedela som, že istým spôsobom so presne ako Charlie. Tichá introvertka, ktorá miluje čítanie, rada píše, zbožňuje hudba a keď si nájde priateľov, ktorých mám rada, upnem sa na nich presne tak ako Cahrlie na svojich. Charlie a tento film mi dali nádej. Že aj keď som taká aká som, aj keď sa občas cítim nesmierne zvláštne a mám pocit, že nikam nepatrím, raz to miesto, kde zapadnem nájdem. Raz si nájdem skutočných priateľov. Chlapca. Prežijem základnú a strednú školu. Budem sa cítiť nekonečná. A možno budem aj skutočne šťastná.

Tento film ma jednoducho chytil za srdce. Hercami, soundtrackom, ktorý je d-o-k-o-n-a-l-ý, ale hlavne svojim príbehom a posolstvom. A pevne verím, že sa mi raz pod ruku dostane aj kniha Charlieho malé tajomstvá, (ktorej slovenský obal vyzerá príšerne) pretože som na ňu počula len a len chválu a keďže som milovník kníh, nenechám si ju ujsť!

Lana...