Leden 2014

Social anxiety

11. ledna 2014 v 19:56 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Už dlho som premýšľala nad tým, že napíšem tento článok, ale písať články, ktoré sú skutočne o vás, ktoré sa vás skutočne dotýkajú a nejakým spôsobom opisujú váš život a možno niečo, čo si nechcete veľmi priznať, nie je veľmi ľahké. Ale dnes som videla jedno skvelé video od youtuberky Zoelly a niečo čo povedala ma akosi nakoplo: ,,Ak by toto video malo pomôcť čo i len jednému z vás, stojí to za to natočiť ho.". Preto som otvorila nový článok a začala písať. Akosi sa mi do očí hrnú slzy a vôbec neviem či tento článok vôbec niekedy zverejním, ale ak áno, verte mi, že písať ho je pre mňa ťažké - spomínať na všetky tie chvíle, na všetkých tých ľudí, na všetko to, čo ma sem dostalo - nie je vôbec jednoduché. Chcem len, aby ste si to uvedomili. Aby ste vedeli, že písať články nie je vždy len radosť z vypísania sa a krásnych komentárov. Niekedy je to samotné písanie nesmierne ťažké...

Neviem ako začať. Neviem kde. Myslím, že celá tá záležitosť sa začala asi v šiestej triede. Koľko som mohla mať rokov? Dvanásť? Nevinné dievčatko, ktoré nevedelo absolútne nič. V tom období som nosila okuliare a strojček na zuboch. Z počiatku som s tým bola úplne v poriadku. Nikdy som sa v pohľade do zrkadla nerozplakala. Pretože myslím, že ľudia sa takí nerodia. Ľudia sa nerodia plní pochybností ohľadom svojho výzoru, nerodia sa s neistotou ohľadom vlastného zovňajšku. To všetko tvorí spoločnosť. A preto, keď som si začala všímať, že ľudia ma prezývajú rôznymi menami alebo si zo mňa robia srandu, začala som o sebe pochybovať. Spomínam si ako som raz išla domov zo školy a v dverách som sa zrazila s jedným zo starších žiakov. Nazval ma obludou. Doteraz si to presne pamätám. Mala som dvanásť. A bolo som z toho úplne hotová. Jednou z ďalších mojich spomienok na toto obdobie je aj správa od spolužiačky, ktorú som vtedy obdržala. Písalo sa v nej, že som otrasná, nechutne bledá špata. Mala dvanásť. Ako môže niečo také vzniknúť v detskej mysli? Ako?! Myslím, že je úplne jasné, že zrovna tá spolužiačka mi dokonalo znepríjemňovala život asi ďalšie dva roky. S prestávkami, ale predsa. Zosmiešňovala ma pred celou triedou, zhadzovala ma pri odpovediach, smiala sa na mojich fotkách, kritizovala moje oblečenie, vlasy... jednoducho hocičo čo sa týkalo mňa bolo v jej očiach zlé. A vtedy to začalo. Porovnávanie sa. Vyhýbanie sa zrkadlu. Hľadanie na sebe nedostatkov. Vlastne neviem ako sa to stalo, ale jedného dňa dotyčná spolužiačka prestala a celé to obdobie bolo akosi za mnou. Až na to, že vo mne stále zostala tá neistota. Že nie som dosť dobrá. Že nie som dosť pekná. Postupom času sa z toho snažím vyhrabať, ale šikana a zhadzovanie v každom niečo zanechá, hlavne ak sa deň čo deň musíte vracať do tej istej triedy a musíte sa do očí pozerať ľuďom, ktorí vám tak veľmi ublížili. A hoci som spomínala iba jednu spolužiačku, vždy sú v pozadí aj ostatní - tí ktorí ju v tom podporujú, tí, ktorí sa na tom smejú alebo dokonca tí, ktorým sa na to všetko tak dobre pozerá.

Pravdepodobne sa to teda všetko začalo práve tu. Možno je to všetko spôsobené to ľahkou šikanou. Nikto ma nebil, nikto mi nebral peniaze, nikto mi nebral desiatu, nikto na mňa nezhadzoval zlé veci, ale psychická šikana, keď niekto nájde vaše najslabšie miesto, to je myslím asi úplne najhoršie, najmä ak sa to deje tak citlivému človeku ako som ja. Asi sa to vo mne všetko nakopilo a nejako som sa dopracovala tam, kde som teraz. Hovorím, myslím, že tá vec ohľadom môjho vzhľadu je na tom o niečo lepšie, ale občas mám pocit, že som nesmierne dobrá herečka, že to všetko hrám - to, že už sa vidím v lepšom svetle, to, že sa snažím cítiť peknou - ale samu seba neoklamem. A to je to čoho sa tak bojím - že to jedného dňa praskne. Lenže o tom som nechcela hovoriť. Chcela som spomenúť jednu dôležitú vec, ktorú vo mne tieto všetky veci zanechali ako takú spomienku - úzkosť. Alebo lepšie povedané sociálnu úzkosť. Len, aby som hneď na začiatok uviedla veci na pravú mieru - nikdy som svoj stav (huh?) neprediskutovala s odborníkom ani s nikým podobným, takže toto všetko sú len moje vlastné domnienky a moje vlastné, ehm... diagnózy.
Už dlho viem, že trpím niečím ako je sociofóbia, pretože si uvedomujem, že sa cítim neskutočne nepríjemne v priestore plnom ľudí, ale myslím, že až dnes som si naplno uvedomila, že to môže byť niečo väčšie. Niečo ako sociálna úzkosť. Keďže neviem akoby som mala tento pocit opísať, pomôžem si s mojou kamarátkou - tetou wiki. ,,Sociálna úzkosť je nepríjemný pocit alebo strach, keď je človek v sociálnych interakciách, ktoré sa týkajú obavy o súdení alebo hodnotení inými." Vtedy príde pocit poznania. Pocit toho, že to čo sa tu píše poznám. Že to čo tu opisujú som zažila asi miliónkrát. A potom si prečítam samotné príznaky: ,,Je to typicky charakterizované intenzívnym strachom z toho, čo si ostatní o nich myslia (konkrétne strach z rozpakov , kritiky, alebo odmietnutia), čo má za následok individuálny pocit neistoty, nebyť dosť dobrým pre ostatných ľudí, a / alebo za predpokladu, že vrstovníci ich automaticky odmietnu." A keď ďalej hľadám na internete a nájdem tam príznaky ako: Vždy sa pripravuje čo povie. Počúva ako sa ostatní smejú, pričom si myslím, že dôvod prečo sa smejú je on. Počíta peniaze pred tým ako ide platiť. Je často ticho v skupinovej konerzácií. A ďalších milión príznakov, ktoré na mňa sedia tak nebezpečne, že sa mi do očí hrnú slzy. A ja si uvedomujem a dokonale vybavujem momenty, kedy som istý pocit cítila alebo kedy sa istá situácia stala. Myslím, že jeden z prvých mometov, kedy som si uvedomila, že so mnou niečo nie je v poriadku bolo v októbri 2012. Bolo to, keď jedna z troch dievčat, ktoré z našej triedy považujem za kamarátku, sa odišlo porozprávať k akejsi skupinke a ja som ostala v lavici sedieť sama. Cítila som sa nesmierne osamelá. Cítila som zvláštny tlak na hrudi - niečo podobné ako keď máte migrénu a bolí vás celé telo. A zrazu som si uvedomila ako veľmi osamelá sa cítim v preplenej triede. A mala som pocit, že každý na mňa zazerá a, že dôvod prečo sa smejú som ja. A že na mňa pozerajú a súdia ma. Tento pocit sa niekoľkokrát opakoval, ale vždy len v takom prípade, keď som ostala sama, bez kamarátky, bez niekoho kto ma dokázal rozptýliť, aby som nemusela sledovať tento strašný bordel, ktorý sa okolo mňa deje. A občas som dostala takzvaný ,,panic attack". Naposledy sa mi to stalo posledný deň školy pred vianočnými prázdninami, keď do mňa spolužiak nesutále rýpal a ja som mala pocit, že jednoducho sa musím dostať preč z triedy. Našťastie, tento pocit u mňa nie je až tak častý...

Pri písaní tohto článku som si uvedomila, že môžem vyniť tú istú spolužiačku, ale na um mi hneď prišla jedna Charlieho myšlienka - ak by som ju chcela vyniť, musela by som najprv vyniť jej mamu, za to, že jej nedala správnu výchovu a mamu jej mamy a možno niekoho kto jej ublížil a nakoniec by som musela vyniť Boha za to, že niekoho takého stvoril. A to nie je správne a nikomu by to nepomohlo. Nakoniec chcem len povedať, že by som strašne chcela byť šťastná a bolo to jedno z mojich predsavzatí na rok 2014, ale je strašne ťažké byť šťastný, keď sa vám dejú podobné veci. A poslednú dobu ma opäť našli negatívne myšienky a ja veľmi dúfam, že ich 21564 pozretých dielov Partičky zaženie. A ešte jedna vec. Toto písanie naozaj nebolo ľahké. Ale pomohlo mi. Musela som síce chvíľami od článku odísť a vydýchnuť si, lebo písať to naraz.., no asi by mi praskla hlava, ale naozaj to stálo za to. A ešte jedna vec... veľmi, veľmi chcem, aby to prestalo. Aby som mohla raz vstúpiť napríklad do novej školy bez strachu z toho, že ľudia okolo si ma obzerajú a súdia ma. A strašne by som chcela všetku vinu hodiť na ostatných, ale viem, že je vina aj na mne. Nie, túto cestu som si sama nevybrala, ale môžem sa rozhodnúť kam bude viesť. A ak ste sa v niečom našli chcem len, aby ste vedeli, že vám neskutočne prajem, aby ste boli šťastní. A ak budete mať pocit, že ste sami v preplenej miestnosti, chcem, aby ste si spomenuli na akúsi blogerku Lanu a vedeli, že aj ona sa tak cíti a je tu s vami.

Lana...

Charlieho malé tajomstvá

7. ledna 2014 v 10:13 | Lana |  BOOKS
Spomínate si ako som vám pred nedávnom písala o filme, ktorý ma chytil za srdce - o filme The perks of Being a Wallflower? Na narodeniny som zamierila do kníhkupectva a strávila som asi hodinu hľadaním tejto knihy. Bola som zúfala, lebo som ju nikde nevidela a nevedela som si predstaviť odísť bez nej. Nakoniec mi pani predavačka povedala, že je na detskom. Úprimne, netuším kto im tam triedi knihy, pretože je to už druhá kniha, ktorú som si kúpila na detskom a vôbec, ale vôbec detská nie je. Každopádne, späť k Charliemu. Doma som sa hneď pustila do čítania a... bola som unesená, ale o tom viac dole v mojom názore!

Pôvodný názov: The Perks of Being a Wallflower
Autor: Stephen Chbosky
Obsah: Charlieho malé tajomstvá sú o dospievaní. Charlieho listy sú oveľa intímnejšie ako denník, sú smutné aj veselé, tragické aj komické. Nevieme, kde žije, nevieme, komu píše, vieme však o svete, o ktorom píše. Snaží sa žiť svoj život najlepšie, ako vie, no zároveň uteká pred jeho nástrahami a dostáva sa do sveta prvých rande, rodinných drám a nových priateľov. Sveta sexu, drog a kultovej Rocky Horror Picture Show, sveta, v ktorom je potrebná len úžasná pieseň na úžasnej ceste k nekonečnosti. (zdroj martinus)
Môj názor: V prvom rade si hneď na začiatok dovolím byť kritická a povrchná, ale jednoducho mi to nedá - ten obal je katastrofálny! Príde mi to akoby to robil grafik s nulovou praxou v skicári. Ale dosť kritiky, pretože kniha sa nemá súdiť podľa obalu. Hneď ako som otvorila knihu a prečítala si prvý list, ktorý Charlie písal priateľovi, vedela som, že to bude jedna z tých kníh, ktoré vám niečo dajú. Vedela som, že to nebude kniha, ktorú prečítam za jednu noc, pretože v tej knihe bolo tak strašne veľa emócií, že občas som jednoducho nemohla. Musela som knihu zavrieť a položiť ju na nočný stolík, pretože toho bolo na mňa veľa. Jednoducho som nemohla aj napriek tomu, že kniha bola písaná úplne jednoduchým štýlom, ktorý sa dal jednoducho čítať, bolo tam cítiť strašne veľa pocitov, emócií a pre mňa to najpodstatnejšie - Charlieho som vnímala ako svojho priateľa, ako niekoho, kto mi je veľmi, veľmi podobný. Páčilo sa mi ako filozofoval nad všetkými možnými i nemožnými vecami a ako rozoberal úplne všedné veci ako napríklad slaninku s vajíčkom, ktorú mal na raňajky. Ani neviem popísať to ako autor knihu napísal. Je napísaná tak jednoducho a zároveň v tých kratučkých vetách je toho toľko, že sa tomu nestačím diviť.
Veľa ľudí, ktorí knihu čítali vravia, že im išliel Charlieho občas na nervy tým ako sa správal - tým, že bol na svoj vek detinský a neustále plakal. Ale viete čo? Mne sa to páčilo. Pretože Charlie všetko vnímal tak nejak reálne a všetko opisoval presne tak ako to je. Nerobil to ružovejší. Nerobil to horším.
Koniec knihy bol pre mňa úplnym zážitkom. Niekoľkokrát som si čítala vetu: ,,Keď sme sa prechádzali. Len my traja. A ja som bol v strede. Nepamätám sa, kam alebo odkiaľ sme išli. Dokonca si nepamätám ani ročné obdobie. Pamätám si len to, že som kráčal medzi nimi a prvýkrát som cítil, že niekam patrím." a cítila som sa rozdrvená. Vedela som, že toto nie je len kniha. Že tieto veci sa dejú. A vtedy som sa cítila fakt hrozne.

Lana...

Aj keď nie je v našej moci vybrať si, odkiaľ pochádzame, stále máme možnosť ovplyvniť, ktorým smerom sa vydáme.


Quote #1

3. ledna 2014 v 15:26 | Lana |  QUOTES
Keďže už dlhšie mám rubriku quotes prázdnu a prišlo mi zbytočné dávať do nej niekoľko citátov naraz, rozhodla som sa, že z tejto rubriky si spravím niečo ako myšlienku dňa a raz za čas sem pridám citát, ktorý sa mi páči a ktorý ma inšpiruje. Nakoľko citáty milujem v zásobe ich mám už niekoľko. Dnes som sa rozhodla pridať jeden z mojich najobľúbenejších citátov z knihy, ktorô neskutočne ľúbim a to je Malý Princ. Minulý rok sme ju mali v povinnej literatúre a keď som sa dozvedela, že táto kniha mnohých ľudí nebavila, ba im až prišla nudná, zostala som stáť s otvorenými ústami. Pre mňa je to nesmierne krásna kniha, ktorú keď si prečítate v akomkoľvek období života, vždy vám dá niečo nové a vždy ju budete chápať trošku inak.
P.S: Ospravedlňujem sa, že tu nebol článok o mojom roku 2013, ale keď som ho písala uvedomila som si, že bol natoľko nudný, že ani nestojí za to písať o ňom...

Lana...

Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde...