Social anxiety

11. ledna 2014 v 19:56 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Už dlho som premýšľala nad tým, že napíšem tento článok, ale písať články, ktoré sú skutočne o vás, ktoré sa vás skutočne dotýkajú a nejakým spôsobom opisujú váš život a možno niečo, čo si nechcete veľmi priznať, nie je veľmi ľahké. Ale dnes som videla jedno skvelé video od youtuberky Zoelly a niečo čo povedala ma akosi nakoplo: ,,Ak by toto video malo pomôcť čo i len jednému z vás, stojí to za to natočiť ho.". Preto som otvorila nový článok a začala písať. Akosi sa mi do očí hrnú slzy a vôbec neviem či tento článok vôbec niekedy zverejním, ale ak áno, verte mi, že písať ho je pre mňa ťažké - spomínať na všetky tie chvíle, na všetkých tých ľudí, na všetko to, čo ma sem dostalo - nie je vôbec jednoduché. Chcem len, aby ste si to uvedomili. Aby ste vedeli, že písať články nie je vždy len radosť z vypísania sa a krásnych komentárov. Niekedy je to samotné písanie nesmierne ťažké...

Neviem ako začať. Neviem kde. Myslím, že celá tá záležitosť sa začala asi v šiestej triede. Koľko som mohla mať rokov? Dvanásť? Nevinné dievčatko, ktoré nevedelo absolútne nič. V tom období som nosila okuliare a strojček na zuboch. Z počiatku som s tým bola úplne v poriadku. Nikdy som sa v pohľade do zrkadla nerozplakala. Pretože myslím, že ľudia sa takí nerodia. Ľudia sa nerodia plní pochybností ohľadom svojho výzoru, nerodia sa s neistotou ohľadom vlastného zovňajšku. To všetko tvorí spoločnosť. A preto, keď som si začala všímať, že ľudia ma prezývajú rôznymi menami alebo si zo mňa robia srandu, začala som o sebe pochybovať. Spomínam si ako som raz išla domov zo školy a v dverách som sa zrazila s jedným zo starších žiakov. Nazval ma obludou. Doteraz si to presne pamätám. Mala som dvanásť. A bolo som z toho úplne hotová. Jednou z ďalších mojich spomienok na toto obdobie je aj správa od spolužiačky, ktorú som vtedy obdržala. Písalo sa v nej, že som otrasná, nechutne bledá špata. Mala dvanásť. Ako môže niečo také vzniknúť v detskej mysli? Ako?! Myslím, že je úplne jasné, že zrovna tá spolužiačka mi dokonalo znepríjemňovala život asi ďalšie dva roky. S prestávkami, ale predsa. Zosmiešňovala ma pred celou triedou, zhadzovala ma pri odpovediach, smiala sa na mojich fotkách, kritizovala moje oblečenie, vlasy... jednoducho hocičo čo sa týkalo mňa bolo v jej očiach zlé. A vtedy to začalo. Porovnávanie sa. Vyhýbanie sa zrkadlu. Hľadanie na sebe nedostatkov. Vlastne neviem ako sa to stalo, ale jedného dňa dotyčná spolužiačka prestala a celé to obdobie bolo akosi za mnou. Až na to, že vo mne stále zostala tá neistota. Že nie som dosť dobrá. Že nie som dosť pekná. Postupom času sa z toho snažím vyhrabať, ale šikana a zhadzovanie v každom niečo zanechá, hlavne ak sa deň čo deň musíte vracať do tej istej triedy a musíte sa do očí pozerať ľuďom, ktorí vám tak veľmi ublížili. A hoci som spomínala iba jednu spolužiačku, vždy sú v pozadí aj ostatní - tí ktorí ju v tom podporujú, tí, ktorí sa na tom smejú alebo dokonca tí, ktorým sa na to všetko tak dobre pozerá.

Pravdepodobne sa to teda všetko začalo práve tu. Možno je to všetko spôsobené to ľahkou šikanou. Nikto ma nebil, nikto mi nebral peniaze, nikto mi nebral desiatu, nikto na mňa nezhadzoval zlé veci, ale psychická šikana, keď niekto nájde vaše najslabšie miesto, to je myslím asi úplne najhoršie, najmä ak sa to deje tak citlivému človeku ako som ja. Asi sa to vo mne všetko nakopilo a nejako som sa dopracovala tam, kde som teraz. Hovorím, myslím, že tá vec ohľadom môjho vzhľadu je na tom o niečo lepšie, ale občas mám pocit, že som nesmierne dobrá herečka, že to všetko hrám - to, že už sa vidím v lepšom svetle, to, že sa snažím cítiť peknou - ale samu seba neoklamem. A to je to čoho sa tak bojím - že to jedného dňa praskne. Lenže o tom som nechcela hovoriť. Chcela som spomenúť jednu dôležitú vec, ktorú vo mne tieto všetky veci zanechali ako takú spomienku - úzkosť. Alebo lepšie povedané sociálnu úzkosť. Len, aby som hneď na začiatok uviedla veci na pravú mieru - nikdy som svoj stav (huh?) neprediskutovala s odborníkom ani s nikým podobným, takže toto všetko sú len moje vlastné domnienky a moje vlastné, ehm... diagnózy.
Už dlho viem, že trpím niečím ako je sociofóbia, pretože si uvedomujem, že sa cítim neskutočne nepríjemne v priestore plnom ľudí, ale myslím, že až dnes som si naplno uvedomila, že to môže byť niečo väčšie. Niečo ako sociálna úzkosť. Keďže neviem akoby som mala tento pocit opísať, pomôžem si s mojou kamarátkou - tetou wiki. ,,Sociálna úzkosť je nepríjemný pocit alebo strach, keď je človek v sociálnych interakciách, ktoré sa týkajú obavy o súdení alebo hodnotení inými." Vtedy príde pocit poznania. Pocit toho, že to čo sa tu píše poznám. Že to čo tu opisujú som zažila asi miliónkrát. A potom si prečítam samotné príznaky: ,,Je to typicky charakterizované intenzívnym strachom z toho, čo si ostatní o nich myslia (konkrétne strach z rozpakov , kritiky, alebo odmietnutia), čo má za následok individuálny pocit neistoty, nebyť dosť dobrým pre ostatných ľudí, a / alebo za predpokladu, že vrstovníci ich automaticky odmietnu." A keď ďalej hľadám na internete a nájdem tam príznaky ako: Vždy sa pripravuje čo povie. Počúva ako sa ostatní smejú, pričom si myslím, že dôvod prečo sa smejú je on. Počíta peniaze pred tým ako ide platiť. Je často ticho v skupinovej konerzácií. A ďalších milión príznakov, ktoré na mňa sedia tak nebezpečne, že sa mi do očí hrnú slzy. A ja si uvedomujem a dokonale vybavujem momenty, kedy som istý pocit cítila alebo kedy sa istá situácia stala. Myslím, že jeden z prvých mometov, kedy som si uvedomila, že so mnou niečo nie je v poriadku bolo v októbri 2012. Bolo to, keď jedna z troch dievčat, ktoré z našej triedy považujem za kamarátku, sa odišlo porozprávať k akejsi skupinke a ja som ostala v lavici sedieť sama. Cítila som sa nesmierne osamelá. Cítila som zvláštny tlak na hrudi - niečo podobné ako keď máte migrénu a bolí vás celé telo. A zrazu som si uvedomila ako veľmi osamelá sa cítim v preplenej triede. A mala som pocit, že každý na mňa zazerá a, že dôvod prečo sa smejú som ja. A že na mňa pozerajú a súdia ma. Tento pocit sa niekoľkokrát opakoval, ale vždy len v takom prípade, keď som ostala sama, bez kamarátky, bez niekoho kto ma dokázal rozptýliť, aby som nemusela sledovať tento strašný bordel, ktorý sa okolo mňa deje. A občas som dostala takzvaný ,,panic attack". Naposledy sa mi to stalo posledný deň školy pred vianočnými prázdninami, keď do mňa spolužiak nesutále rýpal a ja som mala pocit, že jednoducho sa musím dostať preč z triedy. Našťastie, tento pocit u mňa nie je až tak častý...

Pri písaní tohto článku som si uvedomila, že môžem vyniť tú istú spolužiačku, ale na um mi hneď prišla jedna Charlieho myšlienka - ak by som ju chcela vyniť, musela by som najprv vyniť jej mamu, za to, že jej nedala správnu výchovu a mamu jej mamy a možno niekoho kto jej ublížil a nakoniec by som musela vyniť Boha za to, že niekoho takého stvoril. A to nie je správne a nikomu by to nepomohlo. Nakoniec chcem len povedať, že by som strašne chcela byť šťastná a bolo to jedno z mojich predsavzatí na rok 2014, ale je strašne ťažké byť šťastný, keď sa vám dejú podobné veci. A poslednú dobu ma opäť našli negatívne myšienky a ja veľmi dúfam, že ich 21564 pozretých dielov Partičky zaženie. A ešte jedna vec. Toto písanie naozaj nebolo ľahké. Ale pomohlo mi. Musela som síce chvíľami od článku odísť a vydýchnuť si, lebo písať to naraz.., no asi by mi praskla hlava, ale naozaj to stálo za to. A ešte jedna vec... veľmi, veľmi chcem, aby to prestalo. Aby som mohla raz vstúpiť napríklad do novej školy bez strachu z toho, že ľudia okolo si ma obzerajú a súdia ma. A strašne by som chcela všetku vinu hodiť na ostatných, ale viem, že je vina aj na mne. Nie, túto cestu som si sama nevybrala, ale môžem sa rozhodnúť kam bude viesť. A ak ste sa v niečom našli chcem len, aby ste vedeli, že vám neskutočne prajem, aby ste boli šťastní. A ak budete mať pocit, že ste sami v preplenej miestnosti, chcem, aby ste si spomenuli na akúsi blogerku Lanu a vedeli, že aj ona sa tak cíti a je tu s vami.

Lana...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 (pseudoumelkyňa) Mavis (pseudoumelkyňa) Mavis | E-mail | Web | 12. ledna 2014 v 18:11 | Reagovat

Milá Lana!

Nádherný článok! Viem, nepíšem ti to často, ale toto ma naozaj dostalo. Je to naozaj krásne a skutočné. Presne viem, čo máš namysli. S niečim takýmto sa trápim snáď celý svoj život. Presviedčala som sa, že sa to s príchodom strednej školy zmení, ale nie, nezmenilo. A vieš prečo? Pretože sa to zakorenilo hlboko do mňa a dostať to von je v mojom prípade omnoho ťažšie. Predchádzajú tomu isté problémy z mojej minulosti, ktoré by som nerada rozoberala, každopádne som chcela, aby si vedela, že vždy stojím pri tebe a na tvojej strane. Musíš s tým niečo robiť, samo to neodíde a dám ti obrovskú radu - bojuj s tým teraz. Práve teraz! Potom už bude neskoro.. A vedz, že viem, čo vravím..

Tak ešte raz - som tu pre teba, kedykoľvek, kdekoľvek (na blogu, na facebooku..). Stačí napísať, tvojim správam a komentárom sa neskutočne teším! :-) A hlavu hore! Si nádherné dievča, nech si hocikto vraví hocičo! :-)

2 (pseudoumelkyňa) Mavis (pseudoumelkyňa) Mavis | E-mail | Web | 13. ledna 2014 v 19:30 | Reagovat

A v neposlednom rade odpovedám na otázku - akú knihu čítam: Momentálne čítam Búrku, myslím, že je to série. Je to o cestovaní v čase. Ale musím sa priznať, že tá knižka na fotke je úplne iná, bola som proste príliš lenivá na to, aby som sa zdvihla a odfotila tú skutočnú, čo čítam :-) A v konečnom dôsledku som usúdila, že je to v podstate jedno :-)

3 Sauline Sauline | Web | 17. ledna 2014 v 22:21 | Reagovat

Nikdy som tak celkom nepochopila prečo to tí ľudia robia. Prečo šikanujú. Prečo robia zo života peklo nevinným a hlavne mladým ľuďom. A asi to ani už nikdy nepochopím.

Neviem čo ti mám napísať aby som vyjadrila to, že ťa chápem, alebo sa ťa snažím pochopiť. Mne sa to nikdy nestalo preto nedokážem adekvátne reagovať. Nedokážem sa vcítiť do tvojich pocitov.

Poviem ti len jedno. Si žena. Silná žena. Preto sa nenechaj nikým zničiť. Viem, že to bolo dávno, ale z celého článku cítiť ako ťa to prenasludeje. Tie príznaky, to všetko. Nenechaj aby ťa to pohltilo. Bojuj proti tomu. Dokáž im, že ty si rovnako dobrá ako oni. A možno aj lepšie. Len oni to nevidia. Nevedia. :)

Viem, že je to  ťažké a mne sa to ľahko hovorí, keď som si to neprežila, ale skús to. :) Verím, že keď sa dostaneš na strednú zmení sa to. Postupne. Nový ľudia, nové prostredie. Treba len zahnať spomienky. A žiť prítomnosťou. :) A ono tá zmena príde. Síce sa bude plaziť pomaličky, ale príde. :)

Držím ti všetkých dvadsať prstov čo mám. :)

4 Bitch Bitch | E-mail | 3. února 2014 v 14:38 | Reagovat

Neviem kedy som narazila na tvoj blog ale hneď ma zaujal. Layout je perfektný,no...články sú tak silné už len od nadpisu,že..wow.
Prečítala som si tento,a vystrašila ma. Bojím sa,že tento celý článok som ja.
Vo všetkých bodoch sa vidím a mám naozaj strach. Moja sestra je človek ktorému naozaj verím,a tak som jej napísala časť z tohto. Jej odpoved bola "ty si myslíš že toto máš?:O",odpovedala som jej naspäť "neviem. ale bojím sa". Chce mi pomôcť,ale ďalšia správa od nej bola "to je iba hanblivosť,neboj sa ;)". Bohužial,prešla som si ťažkými vecami,ktoré nerada rozoberať a aj napriek tomu že ona to vie,podceňuje túto psychickú chorobu. Lebo,ľudia si ju mýlia s hanblivosťou,či nie?
Som hanblivá,ale naozaj mám strach z ľudí. Nechcem si zbytočne písať na svoj zoznam ďalšiu psychickú poruchu,ale naozaj mám pocit že niesom dobre sociálne založený človek v tomto zmysle. Ďalší dôvod,prečo mám blog. Pretože tu ma nikto nesúdi.A aj keď,som na blogu o mnoho silnejšia.

Spoločnosť je sviňa. Mm chvíle keď si hovorím "kašlať na ideál krásy spoločnosti" no naopak,tie depresívne dni sú tu častejšie.
Ale nechcem byť psychopat. Som dieťa,nechcem zažiť nič podobné.

5 Bitch Bitch | E-mail | Web | 6. února 2014 v 15:06 | Reagovat

Nejako to zvládnem. Ďakujem. Veľmi. Naozaj. :)

6 Bitch Bitch | E-mail | Web | 25. února 2014 v 12:10 | Reagovat

Si v pohode?

7 Lulu Lulu | Web | 30. března 2014 v 20:18 | Reagovat

Naozaj silný článok. A v ktorom sa bohužiaľ úplne vidím. Nikdy som nenašla silu napísať článok o niečom tak osobnom ako je moja sociofóbia. A keď sa už aj rozhodnem, že všetky tie veci, ktoré sa mi stále premietajú v hlave a nedajú mi pokoj, napíšem, neviem kde začať. Najhoršie je, že mne sociofóbia zasahuje aj do blogu. Veľakrát sa bojím, keď píšem komentár alebo článok, že vyznie hlúpo alebo že v ňom o sebe prezradím príliš a ľudia ma za to odsúdia. Neznášam ten pocit, pretože v realite ho už mám dosť a blog má predstavovať miesto, kde by som sa nemala báť vyjadriť svoj názor alebo svoje pocity. Takže ti ďakujem, pretože práve tvoj článok ma inšpiroval k tomu čiastočne to prekonať aspoň pomocou tohto komentára.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama