Březen 2014

Whatever happens, happens...

31. března 2014 v 18:08 | Lana |  MEANINGFUL MESS
Tumblr
V poslednej dobe mám pocit, že sa mi život snaží niečo ukázať. Posledných niekoľko týždňov snáď stále dookola to isté. A ja som za to vďačná, pretože pokiaľ vám život niečo dáva, berte z toho čo najviac môžete. Pretože či vám život prinesie zlé či dobré veci, vždy je to neskutočný zázrak, že vôbec žijeme. Neskutočný. A ja som si to neskutočne dlhú dobu neuvedomovala a život bol pre mňa samozrejmosťou, možno dokonca niečím ťaživým. Ale všetko bude nakoniec dobré. A ak to nie je dobré, ešte nie je koniec.

Posledné týždne, ako som už spomínala, som sa naučila jednu mimoriadne dôležitú vec. A tou je, že akokoľvek veľmi sa snažíme, niektoré veci zmeniť nedokážeme. Jednoducho sa stanú. Tak ako sa majú stať. A či pôjdeme hlavou proti múru alebo sa budeme snažiť ich obchádzať, nepomôžeme si. Lebo niekde tam je napísané, že sa to má stať a hoci v nás je obrovská sila meniť veci, niektoré veci sa stať proste musia. Je to ako písomka z matematiky, ktorej sa vyhnete. Tak či tak si ju napíšete alebo vás to doženie na ďalšej písomke. Tak či tak sa to stane. Akokoľvek sa snažíme. Preto sa jednoducho snažím nájsť v tých veciach niečo pekné. Niečo vďaka čomu sa môžem usmiať a nie ich len s trpkým úsmevom prežiť. A neskutočne žasnem nad takouto primitívnou vecou ako je proste to, že isté veci jednoducho a isto nezmeníme, viem vravím to asi stý krát, ale je to tak! Je to pre mňa už tak prirodzené a príde mi to také logické, že netuším ako som to niekedy mohla nechápať a lámať cez koleno. A preto mám strašnú potrebu sa s tou vecou s vami podeliť. Lebo ak ju chápete, život je ľahší.

A takto som sa pred pár týždňami naučila veci deliť do dvoch skupín - do tej prvej, kde sú veci, ktoré sú v našej moci zmeniť ich - či už zlepšiť, zhoršiť, urobiť ich pre nás výhodnými, urobiť ich krajšími... a potom sú tu veci, ktoré zmeniť nemôžeme hoci máme v sebe veľkú silu. Sú tu, aby sa stali. Sú tu, aby sme ich prekonali. Aby sme ich nechali také aké sú a niečo si z nich vzali. A rozhodne je maximálne zbytočné robiť si z nich hlavu, plakať kvôli nim či byť nahnevaným. Pretože, už po miliónty raz vravím, tak či tak prídu. Možno v inej podobe, ale prídu. Naozaj, naozaj dúfam, že moja neskutočná potreba dať vám túto vec vedieť vám možno trošku pomohla a možno ste si vďaka nej uvedomili, že práve niečo čo vás trápi sa jendoducho má stať a vy sa tomu môžete pozrieť do oči s úsmevom na perách.

Lana...

Zlodejka kníh

22. března 2014 v 17:58 | Lana |  BOOKS
Mali ste niekedy pocit, že vám kniha zmenila život? Mali ste niekedy pocit, že istá kniha bola proste z nejakého nepochopiteľného dôvodu akoby napísaná pre vás? Mali ste niekedy pocit, že príbeh na papieri je skutoční a niekde tam ďaleko žijú hlavní hrdinovia a žijú si svoj život? Pretože presne tieto pocity som mala pri čítaní Zlodejky kníh. Táto kniha sa ku mne dostala iba pred nedávnom a hoci som o nej vedela už dlhšiu dobu, našla si ku mne cestu len pred mesiacom. Neviete si predstaviť ten pocit radosti, keď som ju mala v rukách - už vtedy som vedela, že to nie je len tak ledajaká kniha, ale ani mi len nenapadlo, že je to tak veľká kniha!

Pôvodný názov: The Book Thief
Autor: Markus Zusak
Obsah: Liesel Memingerová prichádza do nemeckého mestečka Molching, kde ju čakajú adoptívni rodičia. Postupne si zvyká na krik a výčitky novej mamy Rosy i na láskavosť nového ocka Hansa. Liesel si nachádza priateľov - aj toho najlepšieho, ktorý sa do nej zaľúbi. Zoznamuje sa so slovami, učí sa ich čítať i zapisovať. Počúva hudbu, ktorou jej ocko obveseľuje mestečko. A hoci by to od nej asi nik nečakal, kradne knihy.
Na všetko, čo vnímavá Liesel prežíva, však dopadá tieň Adolfa Hitlera, ktorý vládne Nemecku a nepochybne aj srdciam väčšiny jeho obyvateľov. Jej ocko nacistickému poblázneniu odolal a Liesel sa čoskoro naučí rozlišovať medzi svetom "tam vonku", kde treba na požiadanie hajlovať či vešať zástavy so svastikami, a svetom "vnútri", v dome, kde sa v pivnici ukrýva mladý židovský utečenec.
Blíži sa koniec vojny, život je čoraz ťažší a Smrť, rozprávač strhujúceho príbehu Liesel Memingerovej, má čoraz viac práce. Jeho pohľad sprevádza čitateľov od prvej stránky po poslednú a prifarbuje ju melanchóliou i čiernym humorom. (zdroj martinus)
Môj názor: Ak by som mala niekedy tú česť stretnúť autora, pánovi Markusovi Zusakovi by som vybozkávala ruky a nohy za takéto veľdielo! Napísať knihu z prostredia nacistického Nemecka - už len to je samé o sebe zaujímavé. A že ma zaujíma druhá svetová vojna ani nemusím hovoriť. Ale písať o malej Liesel - zlodejka kníh a Nemcoch, ktorí v pivnici ukrývajú žida - to už je o inom. Toto chce veľkú dávku odvahy, talentu a trpezlivosti. Ďalšou vecou je však originalita a tá v tomto príbehu nechýbala. Zvoliť za rozprávača Smrť mi príde neskutočne originálne, zaujímavé a hlavne odlišné od ostatných kníh (áno, Smrť bola veľmi zvláštna. Zábavná a niekedy celkom hrozivá.). Ale dostaňme sa k samotnému príbehu.
Ako som už spomínala, druhá svetová vojna je pre mňa neskutočne zaujímavé obdobie a chcela by som o ňom vedieť čo najviac. Čítať knihu z tohto obdobia je mimoriadne zaujímavé. V prvom rade všetky historické fakty a v ďalšom rade samotný príbeh, ktorému podľa mňa nechýba už nič k dokonalosti. Je to jeden z príbehov, ktorý si budem čítať znova a znova a ktorého dej ma rozosmeje a rozplače stále dookola. Zlodejka kníh ponúka celkom iný pohľad na nacistických Nemcov. Pretože nie všetci boli proti židom. Nie všetci vraždili. Boli tu aj takí, ktorí si zarábali akordeónom a v pivnici skrývali žida. Maxa. Bol to skvelý chlapík. Jeho slová a jeho výnimočný vzťah s mladou Liesel ma veľakrát priviedol k slzám. Rovnako tak ako správanie Hansa Hubermanna - nevlastného otca Zlodejky kníh. Bol odvážny, silný a skrýval žida...
Mám taký zvyk. Vždy, keď dočítam knihu s hrdosťou ju položím na poličku medzi ostatné a pozerám ako sa medzi nimi týči. Ale so Zlodejkou je to iné. Nemohla som ju tam položiť. Lebo ešte týždeň mi dočítaná knižka ležala na nočnom stolíku a vždy, keď mi bolo smutno, otvorila som náhodnú stranu a čítala. Túto recenziu som si pripravovala neskutočne dlho a určite mi polovica vecí, ktoré som chcela napísať vypadla, ale podstatou je, že je to neobyčajný príbeh, ktorý si zamilujete od prvej stránky rovnako ako ja. Budete milovať krátke poznámky Smrti, hlášky Rosy Hubbermannovej, pri ktorej (aj keď neviete po nemecky ani ceknúť ako ja) sa aspoň naučíte nadávať a rozhodne si veľa poplačete. Prosím ak budete knihu čítať premýšťajte o nej. Premýšľajte o nenávidených a zároveň milovaných slovách. Premýšľajte o Nemcoch, ktorí boli ochotní dať chlieb Židom na verejnosti. Premýšľajte o židoch. A nikdy na túto knihu nezabudnite. Nezaslúži si byť zabudnutá.

P.S: Film je oproti knihe fakt na nič.

,,Malé priznanie.
Nenosievam kosák ani kosu. A čierny plášť s kapucňou lev vtedy, keď je zima. A nemám ani tie lebkovité črty tváre, aké sa vám zrejme veľmi páčia a radi mi ich pripisujete. Chcete vedieť, ako naozaj vyzerám? Našepkám vám. Kým budem pokračovať, dívajte sa do zrkadla."

,,Prosím, verte mi, že v ten deň som každú dušu bral do rúk jemne ako novorodenca. Dokonca som pobozkal niekoľko unavených otrávených líc. Počúval som ich posledné pridusené výkriky. Slová vo francúzštine. Sledoval som ich vízie lásky a vyslobodil ich zo strachu."

Lana...

Bad news: Nothing lasts forever. Good news: Nothing lasts forever.

1. března 2014 v 20:10 | Lana |  MY MESS
Neozvala som sa hádam celú večnosť. A pritom som mala toľko toho čo som chcela napísať. Ešte na začiatok chcem len povedať, že si nesmierne vážim vaše komentáre k minulému článku. Nesmierne ma dojali a som veľmi, naozaj veľmi rada, že sú tu ľudia, ktorí ma podporujú, hoci len cez internet, hoci len cez komentár na blogu, verte, že ma to nesmierne teší a povzbudzuje. Tak a ako druhé chcem ešte na úvod dodať, že tento článok asi opäť nebude tak celkom krátky, ani nebude mať tak celkom zmysel, takže ak jednoducho nemáte čas či chuť, proste ho preskočte. A vy čo ste so mnou ostali a čítate túto vetu, v prvom rade - vďaka a v druhom rade vám chcem niečo povedať o tom mesiaci (a viac) čo som sem neprispela.

Pokiaľ si dobre spomínam a pokiaľ mi môj denník neklame, prvé dva týždne po napísaní minulého článku boli asi mojimi najlepšími. Bolo to štrnásť neuveriteľných dní, kedy som nerobila nič špeciálne iba bola šťastná a neustále sa snažila myslieť pozitívne. A že to za to stálo! Vstávať s úsmevom na perách - to znie možno klišé, ale ten pocit je neskutočne magický. Tie dva týždne boli jednoducho týždňami, keď som vedela, že to stojí za to - žiť. Neviem čo konkrétne sa potom stalo, pretože v mojom denníku je jeden veľký skok (áno, áno, veci si pamätám hlavne vdaka tomu, že ich zapisujem!) a ja som sa presvedčila, že nič netrvá večne. A mala som pocit, že svet sa obrátil proti mne. Boli to presne tie dni, keď máte pocit, že sa vám do očí hrnú slzy a hoci žiaden konkrétny dôvod na plač nemáte, viete, že niečo vo vás sa proste potrebuje vyplakať, pretože ten dôvod existuje. Len ho nikto nevidí. A tieto dni som prevažne prežívala vďaka hudbe. Môj veľký obdiv si získal ryšavý spevák Ed Sheeran, ktorého jednu pieseň nájdete aj v menu. Ale taktiež som sa zas a znova zamilovala do klasicky a čím ďalej tým častejšie sa pristihnem pri počúvaní Beethovena, Chopina či Debussyho. A tak som ďalších pár dní prežila vďaka hudbe. Potom opäť nastalo akési veselejšie obdobie. V škole som sa cítila celkom fajn, dokonca som sa tam so spolužiačkami celý čas zabávala a mala som pocit, že všetko je v poriadku. Ale zlá lomeno dobrá správa - nič netrvá večne. Pretože teraz... Teraz vlastne ani neviem čo sa so mnou deje. Jeden deň mám pocit, že je všetko v poriadku, no zrazu sa všetko otočí a ja ležím schúlená v posteli so zlou náladou a nosom zaboreným v knihe. Snažím sa byť opäť to pozitívne dievča, veď ako skvele som sa cítila, ale vôbec nemám silu a mám pocit, že všetko by to bola len hlúpa hra.

Áno, celý môj február bol ako na hojdačke, ale zároveň som bola tento mesiac isté obdobie naozaj šťastná čo som nemohla povedať už naozaj dlho. Zlepšilo sa mnoho vecí, uvedomila som si, že môžem respektíve musím bojovať a naozaj sa mi to darilo. Ale všetko nie je len čierno-biele, aj keď sa to tak mnohokrát zdá...

Lana...