Sad, sad, sad story.

14. července 2014 v 14:21 | Lana |  MY MESS
hi-sadness: Depressed ☹ I give advice + make great gifs. ♡

Blogovanie mi chýbalo. A verte mi, niekoľkokrát som mala otvorený nový článok, ale vždy stroskotal pri vete: ,,Zdravím vás!" čiže úplne na začiatku. Možno čakáte, že vám napíšem ako som si nehorázne užívala svoj perfektný život, trávila prázdniny všemožnými aktivitami, ktoré ma obrali o všetok môj voľný čas. Hlúposť. Volám sa Lana a nezvyknem byť pozitívna, asi by ste si na to mali zvyknúť. Jednoducho som nepovažovala za potrebné deliť sa s vami o môj nudný život a depresívne poznámky - nechcem vám kaziť prázdniny a pekný deň, ale bohužiaľ neodolala som pocitu vypísania sa a možno aj pocitu, že ma niekto pochopí (žartujem).

Dobre, asi by som mala začať poslednými dňami v škole - teda mojími poslednými dňami na základnej škole. Boli to asi posledné svetlé chvíľky tohto leta (oh, aké patetické). Nejdem vám navrávať, že sme sa ako deviataci umúdrili a bol z nás lepší kolektív, všetci sme sa zrazu začali mať radi a rozumieť si, lebo to tak nebolo. A márne očakávania, že to tak možno raz bude jednoducho vystriedalo sklamanie. Každopádne posledné dni my spríjemňovala moja partia dievčat a jednoducho sme si vážili a užívali posledné dni strávené v jednej triede. Posledný deň školy, na ktorý sme všetci netrpezlivo čakali už od septembra (ja už od septembra minulého roku) konečne prišiel a verte či nie, nám sa vôbec nechcelo odísť, pretože odchádzať s pocitom, že už sa sem nevrátite je.. zvláštne. Na moje veľké prekvapenie nás však posledný deň moje spolužiačky, s ktorými sme nikdy dobré vzťahali veľmi nemali, pozvali na kofolu. Do krčmy. Bolo to fajn a nikdy by som nepovedala, že si jednoducho budem sedieť v krčme na kofole s týmito ľuďmi. A hoci mi mysľou prebehla myšlienka, že to tak mohlo byť už dávno, nemohlo. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Tak či tak som bola rada, že sme sa rozlúčili v dobrom.

A teraz sa asi pýtate, kde je to depresívne obdobie, keď všetko čo som zatiaľ napísala bolo ružové? Prichádza snáď prvý týždeň prázdnin. Neviem ktorý pako kedy povedal, že jeseň je depresívne obdobie. Ak je jeseň depresívna, čo je potom leto? Raz som na jednom blogu čítala, že letné depresie môžu vznikať zo samoty, pretože celý rok sme s niekým a riešime jeho problémy, rýpeme sa v jeho živote a keď príde leto a my samy sedíme v izbe medzi štyrmi stenami, koho problémy riešime? No samozrejme, že len naše a rýpeme sa v nich toľko až nás to dovedie do depresie. Možno viete, že minulý rok v lete som na tom bola úplne rovnako. Cítila som sa sama ako prst, lebo žiadna už zo spomínaných kamarátok mi nedala vedieť, lebo mala vlastný program a ja som kysla doma a so slzami v očiach písala do denníka. Nečakala som, že toto leto bude iné, ale úprimne, vždy je v nás niečo, čo dúfa v lepšie dni. To niečo vo mne sa sklamalo, spálilo, zhorelo. Posledné dni som mala fakt veľmi, veľmi zlé stavy. Cítila som sa... zle. Cítila som ako na mňa ľahla samota, prikvačila ma do jej mocných pazúrov a tlačila mi na hruď. A ja som vedela, že na pozitívne myšlienky môžem rovno zabudnúť. Viete, mám takú teóriu. Počas roka jednoducho musím myslieť pozitívne. Proste musím a bodka. Pretože ak by som nemyslela pozitívne, zbláznila by som sa. Ale v lete? Čo ma núti v lete myslieť pozitívne? Aká je motivácia? Kde je to niečo, čo ma nakopne?... A tak sa bezhlavo vrhám do krajiny negatívnych myšlienok a sĺz.

Našťastie existuje youtube. Áno, presne tak. Youtube. A to viete, že video od tejto slečny mi pohladilo dušu. Jednoducho som si tak nejak uvedomila, že to čo sa mi teraz deje nepoznačí celý môj život, nebudem celý život sedieť samotársky doma a plakať do vankúša. To čo sa mi deje ma nedefinuje a nevraví to nič o tom kto som. Sú to len veci, ktoré sa mi dejú a viem, že príde zmena. Dúfam, že už v septembri. Môj život sa raz jednoducho zmení. A toto nie je koniec sveta. Proste to prejde a do môjho života vstúpia ľudia, ktorí za to stoja. A možno to teraz bolí (jak šľak) a hovorím to už 523krát, zmena príde. Viem to. Musí!
P.S. Ľudia, ktorí vám hovoria, že váš život je skvelý aj potom čo sa im posťažujete a oni jednoducho opovrhujú vašími problémami, lebo na svete sú aj väčšie problémy, stoja za hovno! Každý máme isté problémy a rozhodne tým, že ten svoj utlačíte nepomôžete nikomu s väčším problémom.

Lana...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Dustfinger Dustfinger | E-mail | Web | 15. července 2014 v 13:08 | Reagovat

Hneď na začiatok - to som ja, Mavis. Na abracadabra som skončila a presunula sa na iný blog, podrobnosťami ťa zaťažovať nejdem. Chcela som ťa len uviesť do obrazu.
Čo sa článku týka, už dlhšie mlčať nemôžem. Znova som sa v tvojom článku našla, pretože prežívam niečo úplne rovnaké. Sama, v izbe, pri hudbe, pri knihách, pri blogu. Nemám chuť na nič, ničia ma myšlienky, absolútne. Myslím, že takto som na tom nebola hádam nikdy. Nie je novinka, že kamarátov veľa nemám a ak aj nejakých mám, majú vlastné plány (ako si uviedla ty sama).
Tak ma napadlo, prečo sa nestretnúť napríklad na Facebooku, keď sme "priateľky" :-) Samozrejme, úplne pochopím, ak o to nebudeš mať záujem, bol to len návrh. Mám totiž pocit, že by sme mohli dobre chápať jedna druhú a vzájomne si pomôcť. Najlepšie pomôže človek, ktorý niečim podobným prešiel.
Zatiaľ sa maj dobre, Lana. Si silná, na svoj vek veľmi vyspelá. Držím ti palce!

2 Taria Taria | Web | 18. července 2014 v 22:15 | Reagovat

Jsem rok už na střední a musím říci, že tam máme mnohem, mnohem lepší kolektiv než na ZŠ. Sice jsme se taky na konci devítky dali dohromady a musím říct, že všichni na rozlučkový diskotéce brečeli (kromě mě :/ já je fakt neměla moc v lásce). Člověku to někdy (někdy!!) chybí, ale zas je to posun dopředu a já miluju posuny dopředu :D

3 Sydney Sydney | E-mail | Web | 19. července 2014 v 14:52 | Reagovat

Si úplne ale úplne rovnaká ako ja. Práve teraz v tebe vidím seba zpred 2 rokov. Ale totálne. Ja som si pripadala zvláštna, lebo len mne jedinej bolo cez leto na figu a jeseň aah, toľká krása a radosť :) Náš kolektív na základnej bol zlý. Hoc mi nikto neublížil, ťažko to opísať. Z dievčat bola normálna len jedna, ostatné riešili len kto dáva krajšie fotky a facebook. Boli veľmi nevyspelé, o spolužiakoch už ani nehovorím. Kedže píšem z tabletu, zhrniem to kratšie. Oo, ozaj ako čítam komentár Tarii, tak ti poviem na konci základnej som sa rozplakala. A pocítila, aká gula zo mňa spadla. Leto som prežila v myšlienkachl je tisíc ludí, ktorí sú cez leto doma. Pretože sú na to určení. A tak som si povedala že stredná bude úžasná, začnem nový život. :) Mne dosť pomohlo aj to, že sme sa presťahovali na okraj mesta do rodinného domu. Počas prázdnin som mala veľkú úzkosť. Google sa potil v mojich hľadaniah ohladom vecí, prvý deň na strednej škole. Asi o tomto niečom aj napíšem článok, dala si mi geniálny nápad :O how broke my life. Ďakujem, toľká inšpirácia :)

Prvý deň ako som ho už spomínala začal inak. Všetko bolo nové, krajšie. Slnko sa mi zdalo viac teplejšie a život lepší. Noví ľudia, nová trieda, nové vône kníh zo zdravotníckej tématiky. Sedela som, pozorovala, rozprávala sa. Základom je sa usmievať a byť priateľská. Tak plynul môj život a ja som sa zmenila. Tak ako ma dnes poznajú moji priatelia, taká som :)

Uvedom si, že prechádzaš zmenou. Niekedy mám pocit že depresia nakopne zmenu, lebo keď človek uvidí v diaľke svetielko, dostane nápad, ako zmeniť svoj život. Začni premýšlať nad tým, čo môžeš zmeniť. Budeš športovať? Zameriaš sa na cudzí jazyk? Aké ciele od života očakávaš? :)
Hlavne ďakuj za to, čo už máš, oslobodí ťa to :)

4 Sydney Sydney | E-mail | Web | 30. července 2014 v 9:27 | Reagovat

To je v pohode, dovolenka je predsa dôležitejšia. Hneď ako si mi napísala som vedela čo sa skrýva za webom a aký komentár som písala :D Rada som ťa potešila a tiež ako som písala, konečne začnem písať článok how broke my life :)
Preboha v centre? V buse? Ježiš maria :D :D Nabudúce sa zastav, môžeme skecnúť! :D Len mi povedz že máš blog :D

5 Dominica Dominica | Web | 18. srpna 2014 v 20:44 | Reagovat

ver mi,že keby som ťa poznala o niečo lepšie,iba z internetu a prečítala si tento článok,poprosila by som rodičov aby ma za tebou zobrali. Naozaj,cítim sa podobne. Som smutná,nie katastrofálne,ale som a je to zlé. A v podstate,stretávanie s internetovými kamarátmi je vždy lepšie,aspoň podľa mňa. Zatiaľ,ti teda posielam iba virtuálne objatie. :)

6 Lana Lana | Web | 19. srpna 2014 v 13:39 | Reagovat

[5]: jéé, ty si sa ozvala, už som si myslela, že si prestala blogovať... :) ďakujem ti veľmi pekne, tieto komentáre (a viem, že to opakujem už asi 50krát) sú tá najkrajšia vec na svete!! :)) veľmi si cením tvojej podpory :) a taktiež ti posielam vrúcne objatie!

7 Dominica Dominica | Web | 20. srpna 2014 v 21:47 | Reagovat

[6]: vlastne áno,prestala,ten blog je iba niečo...neexistujúce.  Ale keď som na tvoj blog došla po tak dlhej dobe,bola som neskutočne rada že aspoň ty si tu :) Si zlatá,ďakujem.:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama