Září 2014

Maybe this time, you really need to change.

30. září 2014 v 17:33 | Lana |  MY MESS

Absolútne netuším ako začať a už píšem asi tretí úvod. Každopádne, vždy som chcela na začiatku povedať jedno a to isté, len akosi neviem ako to dať dohromady. Chcem len povedať, že vždy som bola človek, ktorý nenávidel ľudí, život a asi celý svet, pretože ako mnohým z vás aj ja som bola zranená a cítila som bolesť a strach a hrôzu a odpor a... Lenže ono asi nie nadarmo sa hovorí, že raz si dole a raz hore, pretože vážení a milí - je to tak. Neviem kde sa to zlomilo, neviem kedy a ani neviem aký bol konkrétny dôvod, ale jedného pekného dňa som si uvedomila, že sa zo mňa akosi vytráca to ustráchané, ufňukané a ublížené dievča, ktoré sa bálo prehovoriť, lebo by ho mohol niekto počuť a čoraz viac som si v istých momentoch hovorila: ,,Dopekla, vážne som toto spravila ja?". Neviem, kde sa vo mne brala toľká nebojácnosť a toľká energia, ale niekedy minulý týždeň som si uvedomila, že častokrát nás zlé skúsenosti a nesprávni ľudia, ktorí nás obklopujú a nútia nás cítiť sa istým spôsosbom, ovplyvňujú nie len v našich rozhodnutiach, ale aj v tom kým sme. A už úplne chápem prečo som mala ten pocit, že nie som sama sebou. Bola som uväznená medzi tým kým som chcela byť a kým som, no nedokázala som dosiahnuť ani jedno, pretože tu boli ľudia, ktorým vyhovovalo, aby som sa cítila ako hlúpa, škaredá, bezcenná... a všetky tieto skúenosti a všetci títo ľudia ma akosi vymodelovali do podoby, kedy som mala pocit, že to nie som ja a pritom som sa nedokázala zmeniť.

S príchodom na strednú som si uvedomila, že tam nikoho nepoznám (čo bol v prvý moment absolútne otrasný pocit) a môžem zača od znova. Títo ľudia nepoznali to večné smutné, tiché a zakríknuté dievča a bolo len a len na mne ako som sa im chcela podať a či som chcela využiť šancu byť konečnou samou sebou. A asi prvýkrát v živote hovorím - túto šancu som maximálne využila. Konečne som mala pocit, že sa nemusím hanbiť a báť otvoriť ústa, prihovoriť sa svojim úplne cudzím spolužiačkám, spýtať sa neznámych ľudí, kde sú šatne či trieda... (verte či nie, vždy som sa absolútne bála prihovoriť sa niekomu a prihovoriť sa niekomu a ešte sa ho aj niečo spýtať? Nie, vďaka). Jednoducho som v sebe našla úplne iné, nové ja. A keď sa nad tým teraz zamýšľam, som na seba tak hrdá, pretože ešte pred tromi mesiacmi, ak by mi niekto povedal, že budem kráčať do školy, kde vo svojej triede nepoznám nikoho, s úsmevom na perách, tak si asi zaťukám na čelo. Ale verte či nie, naozaj som tam išla šťastná. A nikdy som tam nešla s vedomím, že tam budem sama a opustená... A asi prvýkrát v živote hovorím (prosím vás, niekto si to zapíšte, lebo neviem či sa k tomu niekedy verejne priznám) zoznamovanie sa s ľuďmi naozaj nie je až také zlé. Vlastne ma to celkom bavilo a bolo úžasné nájsť ľudí na rovnakej vlne ako som ja.

Ešte jedna vec, ktorej by som sa chcela chvíľku venovať. Začala som si všímať, že ma rozčuľujú ľudia, s ktorými sa istým spôsobom podobám alebo lepšie povedané pdodobala som sa. A raz mi to už niekto povedal, že veci, ktoré nám na iných najviac vadia sú veci, ktoré nájdeme samy v sebe. A keď teraz vidím spolužiačku, ktorá väčšinu dňa v tichosti presedí a nijako sa nezapájá do rozhovoru, ide ma poraziť. Pretože viem ako strašne sa musí cítiť, pretože som si tým prešla a zároveň viem, že si to proste musí uvedomiť sama a sama prísť na to, že ľudia naozaj nie sú zlí, len treba zmeniť postoj a netváriť sa stále tak strašne smutne. Preto už len posledné riadky s ponaučením... (hahaha. No!) možno máte pocit, že život je sviňa a všetko sa na vás rúti, nič nie je také zlé ako to vyzerá a raz sa všetko obráti na lepšie.

Lana...