Prosinec 2015

All grown-ups were once children... But only few of them remember it.

29. prosince 2015 v 21:17 | Lana |  MY MESS
Starnem. Nie, nie... Vlastne, dospievam. Teda pravda je, že sa zo mňa stáva jedna z nich. Pravda je, že začínam chápať Petra Pana. Pravda je, že chápem prečo ľudia chcú vymyslieť stroj času. Pretože ručičky tejto veci, ktorá vlastne neexistuje, mi v hlave tikajú ako o život. Zamysleli ste sa niekedy nad týmto prirovnaním - ako o život. Irónia je, že vlastne o život ide. Dávam si hlavu do dlaní a snažím sa opakovať si vetu Malého princa: ,,Dospievanie nie je problém. Zabudnutie je."
Je to už možno druhý rok, čo sa mi v tento čas roka stala tá istá vec. Nedočkavo čakám na Vianoce. Užívam si tú atmosféru, vidím pred sebou ľudí s úsmevom na perách a s láskou v srdciach a s hrdosťou ignorujem tých, ktorí sa drzo predierajú davmi v nákupnych centrách. Vidím tie krásne, veselé, svetielkujúce Vianoce. V nose ma štípe vôňa škorice a vareného vína a ja sa smejem na spolužiakoch, ktorí tancujú do rytmu vianočnej koledy na strede preplnenéo námestia. Srdce mi naplňuje radosť a ja som dokonale spokojná. Problémy hádžem za hlavu a svet vidím ako jednu veľkú bublinu bez jedniného problému. Prásk. Moja bublina sa rozplýva. Sedím pod vianočným stromčekom. Osvetlujú ma malé svetielka v tvare lampášikov. V rukách zvieram zabalený darček, pohľad upretý do neznáma. Akýsi zvláštny pocit prázdnoty. ,,Otvor ho!". Začujem. Pousmejem sa a opatrne roztrhnem baliaci papier s malými sobíkmi. V mysli si veľmi potichu povzdychnem a sama ten zvuk vo svojej vlastnej hlave oľutujem. Och, ako neznášam keď dospeláci vravia, že Vianoce sú stresujúce. Och, ako neznášam, keď vravia, že je to deň ako každý iný a už dávno stratil svoje čaro. Och, ako sa neznášam za to, že som nechala dopustiť, aby sa to isté stalo aj mne. Aby ma tento chladný svet zobral do svojich pazúrov. Stratila som radosť z jednoduchých vecí, stala sa zo mňa uponáhľaná, ufrflaná, napajedená adolescentka, ktorá sedí pod vianočným stromčekom a v očiach sa jej lesknú slzy, lebo vie, že už nikdy nič nebude ako pred tým. Už tu nebude sedieť ako to malé dieťa a tešiť sa z bábiky. Už sa nebude s tým istým nadšením pozerať na Popolušku a smiať sa na tých istých hláškach dokoola a dookola. Všetko je také isté a pritom úplne iné. A hoci som o tom toľko nocí snívala - teraz keď to vôbec nechcem, dospievam. Stávam sa ženou. Dospelou. Stávam sa niekym, kto ide do sveta. Niekto kto ide bojovať, hoci jediné boje, ktoré sa končia mojim víťazsvom sú tie v mojej hlave. Zotieram si slzu z líca. Pretože hoci svet tam vonku je chladý, dnes vstupujem do boja. Pretože práve dnes je ten správny čas. Odbaľujem darček a usmievam sa. Verím, že sa musíme tešiť z tých najmenších vecí. Verím, že musíme veriť. A ja verím.

Lana...