BOOKS

Zlodejka kníh

22. března 2014 v 17:58 | Lana
Mali ste niekedy pocit, že vám kniha zmenila život? Mali ste niekedy pocit, že istá kniha bola proste z nejakého nepochopiteľného dôvodu akoby napísaná pre vás? Mali ste niekedy pocit, že príbeh na papieri je skutoční a niekde tam ďaleko žijú hlavní hrdinovia a žijú si svoj život? Pretože presne tieto pocity som mala pri čítaní Zlodejky kníh. Táto kniha sa ku mne dostala iba pred nedávnom a hoci som o nej vedela už dlhšiu dobu, našla si ku mne cestu len pred mesiacom. Neviete si predstaviť ten pocit radosti, keď som ju mala v rukách - už vtedy som vedela, že to nie je len tak ledajaká kniha, ale ani mi len nenapadlo, že je to tak veľká kniha!

Pôvodný názov: The Book Thief
Autor: Markus Zusak
Obsah: Liesel Memingerová prichádza do nemeckého mestečka Molching, kde ju čakajú adoptívni rodičia. Postupne si zvyká na krik a výčitky novej mamy Rosy i na láskavosť nového ocka Hansa. Liesel si nachádza priateľov - aj toho najlepšieho, ktorý sa do nej zaľúbi. Zoznamuje sa so slovami, učí sa ich čítať i zapisovať. Počúva hudbu, ktorou jej ocko obveseľuje mestečko. A hoci by to od nej asi nik nečakal, kradne knihy.
Na všetko, čo vnímavá Liesel prežíva, však dopadá tieň Adolfa Hitlera, ktorý vládne Nemecku a nepochybne aj srdciam väčšiny jeho obyvateľov. Jej ocko nacistickému poblázneniu odolal a Liesel sa čoskoro naučí rozlišovať medzi svetom "tam vonku", kde treba na požiadanie hajlovať či vešať zástavy so svastikami, a svetom "vnútri", v dome, kde sa v pivnici ukrýva mladý židovský utečenec.
Blíži sa koniec vojny, život je čoraz ťažší a Smrť, rozprávač strhujúceho príbehu Liesel Memingerovej, má čoraz viac práce. Jeho pohľad sprevádza čitateľov od prvej stránky po poslednú a prifarbuje ju melanchóliou i čiernym humorom. (zdroj martinus)
Môj názor: Ak by som mala niekedy tú česť stretnúť autora, pánovi Markusovi Zusakovi by som vybozkávala ruky a nohy za takéto veľdielo! Napísať knihu z prostredia nacistického Nemecka - už len to je samé o sebe zaujímavé. A že ma zaujíma druhá svetová vojna ani nemusím hovoriť. Ale písať o malej Liesel - zlodejka kníh a Nemcoch, ktorí v pivnici ukrývajú žida - to už je o inom. Toto chce veľkú dávku odvahy, talentu a trpezlivosti. Ďalšou vecou je však originalita a tá v tomto príbehu nechýbala. Zvoliť za rozprávača Smrť mi príde neskutočne originálne, zaujímavé a hlavne odlišné od ostatných kníh (áno, Smrť bola veľmi zvláštna. Zábavná a niekedy celkom hrozivá.). Ale dostaňme sa k samotnému príbehu.
Ako som už spomínala, druhá svetová vojna je pre mňa neskutočne zaujímavé obdobie a chcela by som o ňom vedieť čo najviac. Čítať knihu z tohto obdobia je mimoriadne zaujímavé. V prvom rade všetky historické fakty a v ďalšom rade samotný príbeh, ktorému podľa mňa nechýba už nič k dokonalosti. Je to jeden z príbehov, ktorý si budem čítať znova a znova a ktorého dej ma rozosmeje a rozplače stále dookola. Zlodejka kníh ponúka celkom iný pohľad na nacistických Nemcov. Pretože nie všetci boli proti židom. Nie všetci vraždili. Boli tu aj takí, ktorí si zarábali akordeónom a v pivnici skrývali žida. Maxa. Bol to skvelý chlapík. Jeho slová a jeho výnimočný vzťah s mladou Liesel ma veľakrát priviedol k slzám. Rovnako tak ako správanie Hansa Hubermanna - nevlastného otca Zlodejky kníh. Bol odvážny, silný a skrýval žida...
Mám taký zvyk. Vždy, keď dočítam knihu s hrdosťou ju položím na poličku medzi ostatné a pozerám ako sa medzi nimi týči. Ale so Zlodejkou je to iné. Nemohla som ju tam položiť. Lebo ešte týždeň mi dočítaná knižka ležala na nočnom stolíku a vždy, keď mi bolo smutno, otvorila som náhodnú stranu a čítala. Túto recenziu som si pripravovala neskutočne dlho a určite mi polovica vecí, ktoré som chcela napísať vypadla, ale podstatou je, že je to neobyčajný príbeh, ktorý si zamilujete od prvej stránky rovnako ako ja. Budete milovať krátke poznámky Smrti, hlášky Rosy Hubbermannovej, pri ktorej (aj keď neviete po nemecky ani ceknúť ako ja) sa aspoň naučíte nadávať a rozhodne si veľa poplačete. Prosím ak budete knihu čítať premýšťajte o nej. Premýšľajte o nenávidených a zároveň milovaných slovách. Premýšľajte o Nemcoch, ktorí boli ochotní dať chlieb Židom na verejnosti. Premýšľajte o židoch. A nikdy na túto knihu nezabudnite. Nezaslúži si byť zabudnutá.

P.S: Film je oproti knihe fakt na nič.

,,Malé priznanie.
Nenosievam kosák ani kosu. A čierny plášť s kapucňou lev vtedy, keď je zima. A nemám ani tie lebkovité črty tváre, aké sa vám zrejme veľmi páčia a radi mi ich pripisujete. Chcete vedieť, ako naozaj vyzerám? Našepkám vám. Kým budem pokračovať, dívajte sa do zrkadla."

,,Prosím, verte mi, že v ten deň som každú dušu bral do rúk jemne ako novorodenca. Dokonca som pobozkal niekoľko unavených otrávených líc. Počúval som ich posledné pridusené výkriky. Slová vo francúzštine. Sledoval som ich vízie lásky a vyslobodil ich zo strachu."

Lana...

Charlieho malé tajomstvá

7. ledna 2014 v 10:13 | Lana
Spomínate si ako som vám pred nedávnom písala o filme, ktorý ma chytil za srdce - o filme The perks of Being a Wallflower? Na narodeniny som zamierila do kníhkupectva a strávila som asi hodinu hľadaním tejto knihy. Bola som zúfala, lebo som ju nikde nevidela a nevedela som si predstaviť odísť bez nej. Nakoniec mi pani predavačka povedala, že je na detskom. Úprimne, netuším kto im tam triedi knihy, pretože je to už druhá kniha, ktorú som si kúpila na detskom a vôbec, ale vôbec detská nie je. Každopádne, späť k Charliemu. Doma som sa hneď pustila do čítania a... bola som unesená, ale o tom viac dole v mojom názore!

Pôvodný názov: The Perks of Being a Wallflower
Autor: Stephen Chbosky
Obsah: Charlieho malé tajomstvá sú o dospievaní. Charlieho listy sú oveľa intímnejšie ako denník, sú smutné aj veselé, tragické aj komické. Nevieme, kde žije, nevieme, komu píše, vieme však o svete, o ktorom píše. Snaží sa žiť svoj život najlepšie, ako vie, no zároveň uteká pred jeho nástrahami a dostáva sa do sveta prvých rande, rodinných drám a nových priateľov. Sveta sexu, drog a kultovej Rocky Horror Picture Show, sveta, v ktorom je potrebná len úžasná pieseň na úžasnej ceste k nekonečnosti. (zdroj martinus)
Môj názor: V prvom rade si hneď na začiatok dovolím byť kritická a povrchná, ale jednoducho mi to nedá - ten obal je katastrofálny! Príde mi to akoby to robil grafik s nulovou praxou v skicári. Ale dosť kritiky, pretože kniha sa nemá súdiť podľa obalu. Hneď ako som otvorila knihu a prečítala si prvý list, ktorý Charlie písal priateľovi, vedela som, že to bude jedna z tých kníh, ktoré vám niečo dajú. Vedela som, že to nebude kniha, ktorú prečítam za jednu noc, pretože v tej knihe bolo tak strašne veľa emócií, že občas som jednoducho nemohla. Musela som knihu zavrieť a položiť ju na nočný stolík, pretože toho bolo na mňa veľa. Jednoducho som nemohla aj napriek tomu, že kniha bola písaná úplne jednoduchým štýlom, ktorý sa dal jednoducho čítať, bolo tam cítiť strašne veľa pocitov, emócií a pre mňa to najpodstatnejšie - Charlieho som vnímala ako svojho priateľa, ako niekoho, kto mi je veľmi, veľmi podobný. Páčilo sa mi ako filozofoval nad všetkými možnými i nemožnými vecami a ako rozoberal úplne všedné veci ako napríklad slaninku s vajíčkom, ktorú mal na raňajky. Ani neviem popísať to ako autor knihu napísal. Je napísaná tak jednoducho a zároveň v tých kratučkých vetách je toho toľko, že sa tomu nestačím diviť.
Veľa ľudí, ktorí knihu čítali vravia, že im išliel Charlieho občas na nervy tým ako sa správal - tým, že bol na svoj vek detinský a neustále plakal. Ale viete čo? Mne sa to páčilo. Pretože Charlie všetko vnímal tak nejak reálne a všetko opisoval presne tak ako to je. Nerobil to ružovejší. Nerobil to horším.
Koniec knihy bol pre mňa úplnym zážitkom. Niekoľkokrát som si čítala vetu: ,,Keď sme sa prechádzali. Len my traja. A ja som bol v strede. Nepamätám sa, kam alebo odkiaľ sme išli. Dokonca si nepamätám ani ročné obdobie. Pamätám si len to, že som kráčal medzi nimi a prvýkrát som cítil, že niekam patrím." a cítila som sa rozdrvená. Vedela som, že toto nie je len kniha. Že tieto veci sa dejú. A vtedy som sa cítila fakt hrozne.

Lana...

Aj keď nie je v našej moci vybrať si, odkiaľ pochádzame, stále máme možnosť ovplyvniť, ktorým smerom sa vydáme.

Hry o život

18. listopadu 2013 v 15:32 | Lana
Poznáte tie obdobia, keď sa na trh dostanú nové knihy a z každého kníhkupectva na vás pozerajú lákavé tituly, z blogov zasa nadšené recenzie a na internetových obchodoch zasa ponuky na kúpu? Lenže ja tieto veci akosi prehliadam alebo lepšie povedané, nevenujem im toľko pozornosti koľko si (možno) zaslúžia. A potom chodím márne po kníhkupectvách a knižniciach a vypytujem sa na knihy, ktoré sú už dávno vypredané a predavačky mi s ľútosťou oznamujú, že sa neplánuje dotlač. Spomínam si, keď som takto zháňala Súmrak. V tom období som mala prečítanú celú ságu týchto kníh až na jednotku a ja som ju nesmierne do zbierky potrebovala. Ale ona nikde. Až po úmornom hľadaní sa mi ju podarilo objednať cez internet. Podobná situácia nastala aj so slávnou a ospevovanou trilógiou Hry o život. Keď som jej začala venovať pozornosť a začala som ju zháňať, nikde po nej ani stopy. Chvalabohu, nedávno sa vydavateľstvo umúdrilo a vydalo druhé vydania a tak už čítam poslednú knihu tejto série a dnes som sa rozhodla napísať recenziu na prvý diel.

Pôvodný názov: Hunger Games
Autor: Suzanne Collins
Obsah: Raz do roka sa vybraní chlapci a dievčatá vo veku od dvanásť do osemnásť rokov musia zúčastniť na Hrách o život a pred zrakmi televíznych divákov bojovať na život a na smrť...
Môj názor: Knihu som začala čítať s veľkým očakaváním. Predsa len som ju zháňala niekoľko mesiacov, počas ktorých som na ňu čítala iba dobré recenzie a keď ku mne konečne dorazila bola som plná očakávaní a zvedavá, či ich kniha naplní. Poviem vám k tomu toľko - ešte v živote som nečítala knihu, vďaka ktorej som cítila všetko čo Katniss - hlavná hrdinka. Mala som pocit, že čítam svoj vlastný osud a prežívam všetko spolu s hlavnými hrdinami. Spomínam si na moment, keď Katniss v aréne umierala smädom a ja som pri čítaní týchto scien tak vyprahla, že som sa musela ísť napiť! No to čo ma najviac na knihe bavilo bola tá spontánnosť. Vždy, keď som obrátila stránku sa stalo niečom čo som ani najmenej nečakala a tak som musela čítať ďalej a ďalej... Predpokladám, že si viete predstaviť ako veľmi som zadržiavala dych pri záverečnej scéne v aréne.


"Here's some advice. Stay alive."
A asi nemusím hovoriť ako veľmi som si zamilovala Peetu, no takisto aj Galea či malú Prim. Ale nejakým spôsobom mám rada aj Haymitcha, ktorý ako mentor stál zo začiatku za dve veci, ale vždy som mu v duchu tlieskala za nápovedy, ktoré Katniss dával pomocou darčekov, ktoré jej posielala do arény. A hoci to bol starý zatrpknutý alkoholik, jeho cynizmus ma vždy dokázal rozosmiať a aj keď ešte nie som na konci tretej knihy, pripadá mi, že Haymitch sa ako postava úžasne vyvíja, hoci stále v ňom ostáva trpkosť, ktorá je ale na ňom presne to, čo zbožňujem a bez čoho by to nebol on.

"Only I keep wishing I could think of a way...to show the Capitol they don't own me. That I'm more than just a piece in their Games."
Scéna v tréningovom centru ešte niekde na začiatku knihy, kedy mala Katniss s Peetom rozhovor na streche bola úžasná. Milovala som Peetu za to ako hovoril o tom, že Sídlo ho nevlastní a ak Hry vyhrá, nechce z nich vyjsť ako niekto iný. A ako sa z odstupom času na túto postavu pozerám, príde mi ako najohľaduplnejšia a najobatavejšia postava celej knihy. Vždy som mala pocit, že by spravil hocičo, aby Katniss ochránil. A scéna, keď sa z Hier o život vrátili do Dvanásteho obvodu a Peeta zistil pravdu mi jednoducho zlomila srdce.

Lana...

Kam zmizla Aljaška

23. července 2013 v 10:32 | Lana

Kam zmizla Aljaška

Originálny názov: Looking for Alaska
Autor: John Green
Krátky obsah: (zdroj martinus.sk) Miles má bizarnú záľubu v posledných slovách svetových osobností. Najviac ho fascinuje Francois Rabelais a jeho posledná veta: "Idem hľadať to Veľké Azda." Miles si nechce počkať na podobný osud a presvedčí rodičov, nech ho pošlú do internátnej školy mimo mesta. V Alabame si rýchlo nájde nových priateľov: spolubývajúceho Chipa, ktorého všetci volajú Plukovník a ktorý vo voľných chvíľach memoruje nekonečné abecedné zoznamy, i krásnu, ale nepredvídateľnú Aljašku, do ktorej sa zamiluje. Čaká ich rok plný porušovania školského poriadku, testov a skúšok, žartíkov, rozchodov a odhalených tajomstiev. Čo zmení Milesov názor na jeho "Veľké Azda"?

Môj názor: Toľko myšlienok v jednej knihe. Toľko ponaučení v jednej knihe. Toľko slov myšlienok k tejto knihe. Rada by som moje pocity opísala slovami, ale mám pocit, že slová by všetko pokazili. Zamilovala som si ju. Knihu. Aljašku. Milesa. Chipa. Takumiho. Internátnu školu. Autora. Nehľadajte v tejto knihe veľkú zápletku či dej. Je to kniha o normálnych tínedžeroch. Sú vykresľovaní úplne reálne, nedelia sa na zlých ani na dobrých.
Absolutne som si zamilovala autorov štýl písania. Úplne otvorený. Toto zahŕňa aj vulgarizmy, ktoré sa v knihe vyskytli a musím povedať, že sa mi tam páčili - hodili sa tam. Tým viac to utváralo dojem, že autor je sám mladý pubertiak. Nemôžem zabudnúť na humor, ktorý bol úplne odlišný. A zároveň skvelý. Humor, ktorý prerastal do katastrofických scén, do hnevu, plaču, smútku...
Myslím, že toto je presne ten typ knihy, ktorú prečítate dvadsaťkrát a dvadsaťkrát si z nej zoberiete niečo iné. Zakaždým pochopíte autorove skvelé myšlienky inak. Táto kniha mi dala veľa. Neviem, Aljaška bola úplny opak mňa a pritom presne taká ako ja. Zobrala som si z nej najmä to, že pod každým človekom sa niečo skrýva. Nejaké tajomstvo. Niečo čo ho trápi. Môže to byť človek na pohľad veselý, otvorený a bezprostredný, no stále v ňom je niečo čo nepoznáme. A taktiež ma Aljaška Youngová naučila byť trochu svojou. Nezáleží na tom komu sa to páči alebo nie.
Mimochodom, spomínate si na článok o Bohu a náboženstve? Spomínate si na jeho hlavnú myšlienku? Na ženu, ktorá chcela zničiť peklo a nebo preto, aby ľudia milovali Boha? Táto myšlienka pochádza práve z knihy Kam zmizla Aljaška. Už chápete aké hlboké myšlienky táto kniha má?

"Ako sa dostať z tohto labyrintu utrpenia?"

 
 

Reklama