MEANINGFUL MESS

Is there something between good and bad?

9. června 2014 v 9:54 | Lana
Po druhom prečítaní jednej z najdokonalejších kníh, ktoré som kedy čítala mi - Na vine sú hviezdy - mi hlavu máta niekoľko no myšlienok, no jedna sa neustále ozýva s niekoľkými otáznikmi na konci - som dobrý človek? Podľa čoho to súdiť? Kto má vlastne moc to súdiť? Čo robí človeka dobrým človekom?...

Všetci si celý život navrávame, že sme dobrí ľudia, lebo sme pomohli panej s nákupom, lebo sme odpustili kamarátke, dodržali sľub... Ale sú toto skutočne veci, ktoré nás robia dobrým človekom alebo si to celý život len nahovárame v záujme vlastné psychického zdravia rovnako ako si nahovárame, že je život po smrti, lebo sa bojíme zabudnutia? Je možné, že sa proste bojíme priznať si, že hoci robíme dobre skutky, možno ich v skutočnosti nerobíme preto, že sme dobrí ľudia, ale preto, že o tom chceme samých seba presvedčiť? Existujú vlastne zlí ľudia? Existujú ľudia, ktorí vo svojom vnútri nemajú nič pekné, nič, čo by ich hrialo, nič čo by im dalo nádej? Dovolím si tvrdiť, že je to jedna z mála otázok, na ktoré poznám odpovedaď - nie. Podľa môjho skromného názoru jednoducho čisto zlí ľudia neexistujú. Na svete nie je ani jeden človek, na ktorom by sme nedokázali nájsť niečo dobré, na svete nie je človek, ktorý nemá v srdci (i keď možno veľmi hlboko) niečo dobré. Skrátka, neverím, že existujú chladní ľudia - sú to len ich masky. Taktiež ma však trápi otázka či je niečo medzi dobrom a zlom? Ako som už povedala, nemyslím si, že existujú zlí ľudia, ale existujú vôbec dobrí ľudia? A ak nie, čo sme potom?

Neviem či som dobrý človek. Pud sebazáchovy a už spomínaný strach ma núti veriť, že som. Ale čo ma robí dobrým človekom? Robí ma závisť istým ľuďom závistlivca a teda zlého človeka? Robí ma strach bojzalivým človekom a teda nie dobrým človekom? Robí zo mňa nadávanie zlého človeka? A ak nie, čo potom? Viem, že sa zamýšľam nad vecami, ktoré v konečnom dôsledku možno nie sú podstatné, ale som už raz taká... Potrebujem odpovede na tieto otázky. Seriózne by som potrebovala, aby na ne odpovedali ľudia, ktorí ich zapríčinili - teda pán John Green a rozhodne aj pán Markus Zusak. Nemožné. Musím si vystačiť so svojími domnienkami...

Lana...

Whatever happens, happens...

31. března 2014 v 18:08 | Lana
Tumblr
V poslednej dobe mám pocit, že sa mi život snaží niečo ukázať. Posledných niekoľko týždňov snáď stále dookola to isté. A ja som za to vďačná, pretože pokiaľ vám život niečo dáva, berte z toho čo najviac môžete. Pretože či vám život prinesie zlé či dobré veci, vždy je to neskutočný zázrak, že vôbec žijeme. Neskutočný. A ja som si to neskutočne dlhú dobu neuvedomovala a život bol pre mňa samozrejmosťou, možno dokonca niečím ťaživým. Ale všetko bude nakoniec dobré. A ak to nie je dobré, ešte nie je koniec.

Posledné týždne, ako som už spomínala, som sa naučila jednu mimoriadne dôležitú vec. A tou je, že akokoľvek veľmi sa snažíme, niektoré veci zmeniť nedokážeme. Jednoducho sa stanú. Tak ako sa majú stať. A či pôjdeme hlavou proti múru alebo sa budeme snažiť ich obchádzať, nepomôžeme si. Lebo niekde tam je napísané, že sa to má stať a hoci v nás je obrovská sila meniť veci, niektoré veci sa stať proste musia. Je to ako písomka z matematiky, ktorej sa vyhnete. Tak či tak si ju napíšete alebo vás to doženie na ďalšej písomke. Tak či tak sa to stane. Akokoľvek sa snažíme. Preto sa jednoducho snažím nájsť v tých veciach niečo pekné. Niečo vďaka čomu sa môžem usmiať a nie ich len s trpkým úsmevom prežiť. A neskutočne žasnem nad takouto primitívnou vecou ako je proste to, že isté veci jednoducho a isto nezmeníme, viem vravím to asi stý krát, ale je to tak! Je to pre mňa už tak prirodzené a príde mi to také logické, že netuším ako som to niekedy mohla nechápať a lámať cez koleno. A preto mám strašnú potrebu sa s tou vecou s vami podeliť. Lebo ak ju chápete, život je ľahší.

A takto som sa pred pár týždňami naučila veci deliť do dvoch skupín - do tej prvej, kde sú veci, ktoré sú v našej moci zmeniť ich - či už zlepšiť, zhoršiť, urobiť ich pre nás výhodnými, urobiť ich krajšími... a potom sú tu veci, ktoré zmeniť nemôžeme hoci máme v sebe veľkú silu. Sú tu, aby sa stali. Sú tu, aby sme ich prekonali. Aby sme ich nechali také aké sú a niečo si z nich vzali. A rozhodne je maximálne zbytočné robiť si z nich hlavu, plakať kvôli nim či byť nahnevaným. Pretože, už po miliónty raz vravím, tak či tak prídu. Možno v inej podobe, ale prídu. Naozaj, naozaj dúfam, že moja neskutočná potreba dať vám túto vec vedieť vám možno trošku pomohla a možno ste si vďaka nej uvedomili, že práve niečo čo vás trápi sa jendoducho má stať a vy sa tomu môžete pozrieť do oči s úsmevom na perách.

Lana...

Social anxiety

11. ledna 2014 v 19:56 | Lana
Už dlho som premýšľala nad tým, že napíšem tento článok, ale písať články, ktoré sú skutočne o vás, ktoré sa vás skutočne dotýkajú a nejakým spôsobom opisujú váš život a možno niečo, čo si nechcete veľmi priznať, nie je veľmi ľahké. Ale dnes som videla jedno skvelé video od youtuberky Zoelly a niečo čo povedala ma akosi nakoplo: ,,Ak by toto video malo pomôcť čo i len jednému z vás, stojí to za to natočiť ho.". Preto som otvorila nový článok a začala písať. Akosi sa mi do očí hrnú slzy a vôbec neviem či tento článok vôbec niekedy zverejním, ale ak áno, verte mi, že písať ho je pre mňa ťažké - spomínať na všetky tie chvíle, na všetkých tých ľudí, na všetko to, čo ma sem dostalo - nie je vôbec jednoduché. Chcem len, aby ste si to uvedomili. Aby ste vedeli, že písať články nie je vždy len radosť z vypísania sa a krásnych komentárov. Niekedy je to samotné písanie nesmierne ťažké...

Neviem ako začať. Neviem kde. Myslím, že celá tá záležitosť sa začala asi v šiestej triede. Koľko som mohla mať rokov? Dvanásť? Nevinné dievčatko, ktoré nevedelo absolútne nič. V tom období som nosila okuliare a strojček na zuboch. Z počiatku som s tým bola úplne v poriadku. Nikdy som sa v pohľade do zrkadla nerozplakala. Pretože myslím, že ľudia sa takí nerodia. Ľudia sa nerodia plní pochybností ohľadom svojho výzoru, nerodia sa s neistotou ohľadom vlastného zovňajšku. To všetko tvorí spoločnosť. A preto, keď som si začala všímať, že ľudia ma prezývajú rôznymi menami alebo si zo mňa robia srandu, začala som o sebe pochybovať. Spomínam si ako som raz išla domov zo školy a v dverách som sa zrazila s jedným zo starších žiakov. Nazval ma obludou. Doteraz si to presne pamätám. Mala som dvanásť. A bolo som z toho úplne hotová. Jednou z ďalších mojich spomienok na toto obdobie je aj správa od spolužiačky, ktorú som vtedy obdržala. Písalo sa v nej, že som otrasná, nechutne bledá špata. Mala dvanásť. Ako môže niečo také vzniknúť v detskej mysli? Ako?! Myslím, že je úplne jasné, že zrovna tá spolužiačka mi dokonalo znepríjemňovala život asi ďalšie dva roky. S prestávkami, ale predsa. Zosmiešňovala ma pred celou triedou, zhadzovala ma pri odpovediach, smiala sa na mojich fotkách, kritizovala moje oblečenie, vlasy... jednoducho hocičo čo sa týkalo mňa bolo v jej očiach zlé. A vtedy to začalo. Porovnávanie sa. Vyhýbanie sa zrkadlu. Hľadanie na sebe nedostatkov. Vlastne neviem ako sa to stalo, ale jedného dňa dotyčná spolužiačka prestala a celé to obdobie bolo akosi za mnou. Až na to, že vo mne stále zostala tá neistota. Že nie som dosť dobrá. Že nie som dosť pekná. Postupom času sa z toho snažím vyhrabať, ale šikana a zhadzovanie v každom niečo zanechá, hlavne ak sa deň čo deň musíte vracať do tej istej triedy a musíte sa do očí pozerať ľuďom, ktorí vám tak veľmi ublížili. A hoci som spomínala iba jednu spolužiačku, vždy sú v pozadí aj ostatní - tí ktorí ju v tom podporujú, tí, ktorí sa na tom smejú alebo dokonca tí, ktorým sa na to všetko tak dobre pozerá.

Pravdepodobne sa to teda všetko začalo práve tu. Možno je to všetko spôsobené to ľahkou šikanou. Nikto ma nebil, nikto mi nebral peniaze, nikto mi nebral desiatu, nikto na mňa nezhadzoval zlé veci, ale psychická šikana, keď niekto nájde vaše najslabšie miesto, to je myslím asi úplne najhoršie, najmä ak sa to deje tak citlivému človeku ako som ja. Asi sa to vo mne všetko nakopilo a nejako som sa dopracovala tam, kde som teraz. Hovorím, myslím, že tá vec ohľadom môjho vzhľadu je na tom o niečo lepšie, ale občas mám pocit, že som nesmierne dobrá herečka, že to všetko hrám - to, že už sa vidím v lepšom svetle, to, že sa snažím cítiť peknou - ale samu seba neoklamem. A to je to čoho sa tak bojím - že to jedného dňa praskne. Lenže o tom som nechcela hovoriť. Chcela som spomenúť jednu dôležitú vec, ktorú vo mne tieto všetky veci zanechali ako takú spomienku - úzkosť. Alebo lepšie povedané sociálnu úzkosť. Len, aby som hneď na začiatok uviedla veci na pravú mieru - nikdy som svoj stav (huh?) neprediskutovala s odborníkom ani s nikým podobným, takže toto všetko sú len moje vlastné domnienky a moje vlastné, ehm... diagnózy.
Už dlho viem, že trpím niečím ako je sociofóbia, pretože si uvedomujem, že sa cítim neskutočne nepríjemne v priestore plnom ľudí, ale myslím, že až dnes som si naplno uvedomila, že to môže byť niečo väčšie. Niečo ako sociálna úzkosť. Keďže neviem akoby som mala tento pocit opísať, pomôžem si s mojou kamarátkou - tetou wiki. ,,Sociálna úzkosť je nepríjemný pocit alebo strach, keď je človek v sociálnych interakciách, ktoré sa týkajú obavy o súdení alebo hodnotení inými." Vtedy príde pocit poznania. Pocit toho, že to čo sa tu píše poznám. Že to čo tu opisujú som zažila asi miliónkrát. A potom si prečítam samotné príznaky: ,,Je to typicky charakterizované intenzívnym strachom z toho, čo si ostatní o nich myslia (konkrétne strach z rozpakov , kritiky, alebo odmietnutia), čo má za následok individuálny pocit neistoty, nebyť dosť dobrým pre ostatných ľudí, a / alebo za predpokladu, že vrstovníci ich automaticky odmietnu." A keď ďalej hľadám na internete a nájdem tam príznaky ako: Vždy sa pripravuje čo povie. Počúva ako sa ostatní smejú, pričom si myslím, že dôvod prečo sa smejú je on. Počíta peniaze pred tým ako ide platiť. Je často ticho v skupinovej konerzácií. A ďalších milión príznakov, ktoré na mňa sedia tak nebezpečne, že sa mi do očí hrnú slzy. A ja si uvedomujem a dokonale vybavujem momenty, kedy som istý pocit cítila alebo kedy sa istá situácia stala. Myslím, že jeden z prvých mometov, kedy som si uvedomila, že so mnou niečo nie je v poriadku bolo v októbri 2012. Bolo to, keď jedna z troch dievčat, ktoré z našej triedy považujem za kamarátku, sa odišlo porozprávať k akejsi skupinke a ja som ostala v lavici sedieť sama. Cítila som sa nesmierne osamelá. Cítila som zvláštny tlak na hrudi - niečo podobné ako keď máte migrénu a bolí vás celé telo. A zrazu som si uvedomila ako veľmi osamelá sa cítim v preplenej triede. A mala som pocit, že každý na mňa zazerá a, že dôvod prečo sa smejú som ja. A že na mňa pozerajú a súdia ma. Tento pocit sa niekoľkokrát opakoval, ale vždy len v takom prípade, keď som ostala sama, bez kamarátky, bez niekoho kto ma dokázal rozptýliť, aby som nemusela sledovať tento strašný bordel, ktorý sa okolo mňa deje. A občas som dostala takzvaný ,,panic attack". Naposledy sa mi to stalo posledný deň školy pred vianočnými prázdninami, keď do mňa spolužiak nesutále rýpal a ja som mala pocit, že jednoducho sa musím dostať preč z triedy. Našťastie, tento pocit u mňa nie je až tak častý...

Pri písaní tohto článku som si uvedomila, že môžem vyniť tú istú spolužiačku, ale na um mi hneď prišla jedna Charlieho myšlienka - ak by som ju chcela vyniť, musela by som najprv vyniť jej mamu, za to, že jej nedala správnu výchovu a mamu jej mamy a možno niekoho kto jej ublížil a nakoniec by som musela vyniť Boha za to, že niekoho takého stvoril. A to nie je správne a nikomu by to nepomohlo. Nakoniec chcem len povedať, že by som strašne chcela byť šťastná a bolo to jedno z mojich predsavzatí na rok 2014, ale je strašne ťažké byť šťastný, keď sa vám dejú podobné veci. A poslednú dobu ma opäť našli negatívne myšienky a ja veľmi dúfam, že ich 21564 pozretých dielov Partičky zaženie. A ešte jedna vec. Toto písanie naozaj nebolo ľahké. Ale pomohlo mi. Musela som síce chvíľami od článku odísť a vydýchnuť si, lebo písať to naraz.., no asi by mi praskla hlava, ale naozaj to stálo za to. A ešte jedna vec... veľmi, veľmi chcem, aby to prestalo. Aby som mohla raz vstúpiť napríklad do novej školy bez strachu z toho, že ľudia okolo si ma obzerajú a súdia ma. A strašne by som chcela všetku vinu hodiť na ostatných, ale viem, že je vina aj na mne. Nie, túto cestu som si sama nevybrala, ale môžem sa rozhodnúť kam bude viesť. A ak ste sa v niečom našli chcem len, aby ste vedeli, že vám neskutočne prajem, aby ste boli šťastní. A ak budete mať pocit, že ste sami v preplenej miestnosti, chcem, aby ste si spomenuli na akúsi blogerku Lanu a vedeli, že aj ona sa tak cíti a je tu s vami.

Lana...

Liebster Award

30. října 2013 v 17:08 | Lana
Ak som niekedy pochybovala o tom, že moja myseľ nie je chaotická, tak teraz o tom nepochybujem vôbec. Koľkokrát za tento týždeň, za tento mesiac sa mi v hlave objavili krátke úryvky článkov, ktoré som chcela spísať? Koľkokrát som naozaj rozmýšľala nad napísaním článku? Vždy však moje myšlienky odviala nejaká nadprirodzená sila niekam úplne inde a už znova sa motali a krútili...

Chvalabohu, existencia tohto blogu je spasená. Pretože skvelá wild ma nominovala do Liebster Award a mne prišlo vrcholne neslušné nenapísať k tomu článok. A keďže som sa už po 15986 rokoch prihlásila na blog, zmenila som aj design. Je úplne jednoduchý, ale snažila som sa ho spraviť s trochou jesennej atmosféry, aj keď najnovšie sa už teším na zimu a Vianoce. Každopádne, ešte chvíľu potrvá kým budem musieť robiť zimný vzhľad takže zatiaľ len niečo jesenné.

Nebudem však zdržovať a prejdem k pointe tohto článku:

Pravidlá Liebster Award:
•Povedz o sebe 10 vecí
•Odpovedzte na 10 otázok bloggerky, ktorá vás nominovala
•Vymyslite 10 otázok pre tých, ktorých budete nominovať
•Nominujte 5 blogerov, ktorí majú menej než 200 pravidelných čitateľov
•Informujte blogerov o tom, že ste ich nominovali

10 vecí o mne:
1. Absolútne milujem vínovú farbu.
2. Niečo čoho sa nikdy nevzdám je čokoláda.
3. Som hanblivá.
4. Od šiestich rokov mám okuliare, no minulý rok som konečne začala nosiť kontakné šošovky.
5. Zbožňujem anglický jazyk a chcem sa mu v budúcnosti venovať.
6. Občas tajne dúfam, že ku mne priletí sova a dostanem sa na Rokfort.
7. Neviem ako by som to presne nazvala, ale necítim sa dobre vo veľkej spoločnosti ľudí. Desí ma predstava dostať sa do davu a baviť sa s nimi. Väčšinou som teda utiahnutá niekde v skupinke dvoch-troch kamarátok. Asi trpím sociofóbiou.
8. Milujem vianočnú výzdobu, vianočné sviečky a vône! Síce nie je ani november, už dnes som v obchodoch obdivovala vianočné veci a púšťala si koledy.
9. Ešte nikdy som nemala priateľa.
10. Občas mám neskutočnú chuť niekam odísť. Ďaleko. Preč od tohto všetkého.

Otázky od wild:
1. Oslavuješ Halloween?
2. Ktorý predmet v škole máš najradšej?
3. Aký je tvoj najobľúbenejší seriál?
4. Veríš v Boha?
5. Krajina, v ktorej si nikdy nebola, ale chceš tam ísť?
6. Hráš na niaky hudobný nástroj?
7. Obľúbené ročné obdobie?
8. V ktorom stročií (príp. rokoch) by si chcela žiť?
9. Vyhrala si niekedy niaku súťaž? Ak áno, akú?
10. Obľúbený kúsok oblečenia?

Odpovede:
1. Bohužiaľ nie. (nerátajme tú trápnu ,,Halloween party", ktorá sa konala včera v škole. Prakticky to bolo celé len o tom, že sme sa neučili.) Ale veľmi by som chcela!
2. Milujem anglický jazyk, ale v škole ma to vôbec nebaví kvôli našej učiteľke. Asi by som povedala geografiu s našou minuloročnou učiteľkou, ktorá bola úplne skvelá, ale tento rok sa nám znova zmenila a už to vôbec nie je ono. Každopádne geografiu milujem.
3. Pretty Little Liars! Bez pardónu!
4. Áno. Verím v Boha, ale neverím v cirkev. Verím, že je niečo medzi nebom a zemou, ale rozhodne neverím v to, že nás stvoril Boh. Mám pocit, že sú to veci a pravidlá, ktoré si vymyslela cirkev. Písala som na túto tému aj osobitný článok.
5. Anglicko! ♥
6. Bohužiaľ nie. Ale raz sa naučím hrať na klavír!
7. Jeseň!
8. Asi v 16. storočí za čias Alžbety I. Toto obdobie ma jednoducho fascinuje!
9. V podstate sa dá povedať, že áno. Vyhrala som 2. miesto, pričom prvé nebolo a išlo o literárnu súťaž. Ďalej sme s tanečnou skupinou pozbierali niekoľko prvých miest na tanečných súťažiach, takže tak. :)
10. Zeleno-modrá kockovaná košeľa.

Otázky pre vás:
1. Aká kniha, ktorú si čítala ťa úplne dostala a donútila zamyslieť sa nad životom?
2. Akú zlú vec by si na svete zrušila?
3. Vedieš si denník?
4. Mala si niekedy pocit, že ti nikto nerozumie - dokonca ani ty sama?
5. Človek, ktorý ťa inšpiruje?
6. Chcela by si žiť v zahraničí alebo preferuješ rodnú zem?
7. Obľúbený čaj?
8. Momentálne najobľúbenejšia pesnička?
9. Je nejaká vec, ktorú by si chcela raz v živote skúsiť, ale bojíš sa?
10. Najobľúbenejší film, ktorý môžeš pozerať stále dookola?

Nominované blogy:
Mavis Eveline Strix // Nell // Sydney // Dainn // Claire Burn (blog doplním)

What if...? Tag

20. srpna 2013 v 14:20 | Lana
<3
Už dávno som si hovorila, že blog littlemess je potreba niečím oživiť - pridávať viac príspevkov s hudbou, obrázkami, citátmi... - jednoducho niečo, čo by ľudí zaujalo a inšpirovalo. A zrovna dnes som našla na blogu jednej slečny skvelý tag, ktorý nesie názov Čo keby...? Tag pozostáva z 15 Čo keby...? otázok a ja som sa rozhodla, že na ne odpoviem! Pokiaľ vás tag zaujal, určite si ho hoďte na blog aj vy, rada si prečítam vaše odpovede! :)

1. Čo keby si bola na jeden deň mužom?
Asi by som zašla niekam do mesta a hádzala veľavýznamné pohľady na červenajúce sa dievčatá. A ehm, skúsila by som čúrať postojačky!
2. Čo keby si mala iba jedno prianie?
Želala by som si ich mať nekonečno! Žartujem! Asi by som chcela zobrať celú svoju rodinu cestovať po rôznych miestach a pamiatkách, ktoré túžime navštíviť!
3. Čo keby si stretla samu seba v štyridsiatke?
Hádam by som sama sebe závidela skvelého manžela a roztomilé deti.
4. Čo keby si si mohla vybrať v akej dobe chceš žiť?
Tak určite by to bolo za čias Alžbety I. a chcela by som byť dvorná dáma! Viem, bolo to určite obdobie, ktoré pre ľudí nebolo ľahké, ale mám pocit, že všetko bolo vtedy neskutočne krásne a vznešené. Alebo aspoň tak si to ja predstavujem.
5. Čo keby si si mohla vybrať ako chceš vyzerať?
Rovné vlasy, štíhla postava, plné pery, modré oči? Pravdepodobne by tak chcela vyzerať každá z nás, ale ja by som sa radšej nemenila. Veľakrát som so sebou nespokojná, ale koniec-koncov, milujem sa, pretože som jediná osoba, s ktorou musím žiť do konca života.
6. Čo keby si mohla zakázať jednu vec na svete?
Rakovinu a iné hnusné choroby.
7. Čo keby si si mohla na týždeň vymeniť život so životom celebrity?
Asi by som si užila ich nádherné domy a vily, oblečenie, zašla by som na kávu Starbucks a večer by som išla na nejaký ten večierok.
8. Čo keby si mala byť zvieraťom?
Odjakživa vravím, že som chameleón, ale nie v takomto zmysle - skôr to myslím tak, že mám rada viacero vecí. Ale ako zviera by som chcela byť sova alebo vlk. Odjakživa ma fascinujú!
9. Čo keby si mohla ísť kdekoľvek, kde by sa ti zachcelo?
Londýn! Môj sen, moja láska. Tam by som asi pobudla najdlhšie a užívala by som si to tam. Potom by prišlo na radu Taliansko - najmä Rím. Išla by som určite aj do Paríža, lebo to mesto je proste cestovatelským snom každého. Zašla by som aj na Aljašku a vozila by som sa na saniach s psami rasy husky. A až najneskôr by som zamierila na oddychovú dovolenku pri pláži do Californie, na Hawai či Capri!
10. Čo keby si vedela čítať myšlienky?
Asi by som bola poriadne prekvapená nad zmýšľaním niektorých ľudí...
11. Čo keby si si mohla vybrať akékoľvek povolanie?
Veľmi by som sa chcela stať prekľadateľkou. Ale niečo kreatívnejšie - spisovateľka alebo make-up artist.
12. Čo keby si mala rok prázdnin?
To ma privádza k deviatej otázke - splnila by som si cestovateľské sny!
13. Čo keby si si mohla vziať na dovolenku len tri veci?
Peniaze, mobil a pas. To je jasné, nie? :)
14. Čo keby si sa mohla zbaviť jednej zlej vlastnosti?
Nemala by som stále pravdu.
15. Čo keby si si mohla kúpiť čokoľvek na svete?
Kúpila by som sebe aj mojej rodine veľký dom s veľkou záhradou. K nemu koňa. A hromadu oblečenia a doplnkov. Kozmetiky. Hŕbu kníh. A čokoládu.

Lana...

The eyes are blind. One must look with the heart

11. srpna 2013 v 20:09 | Lana
Zdravím vás po nekonečne dlhej dobe oddychu, ktorý vlastne nebol vôbec plánovaný. Tak či tak, mi padol vhod, načerpala som inšpiráciu a začala som ju brať z vecí okolo mňa, nie len z neustáleho premýšľania v posteli na akú tému napísať článok. Takýmto spôsobom (inšpiráciou z toho všethého okolo) vznikol aj ten dnešný - sedela som so sesternicou v izbe a rozoberali sme možné i nemožné, keď sme zadreli do témy krása človeka. Veľmi sme to nerozoberali, lebo obe sme na to mali rozdielne názory a baviť sa so mnou na túto tému je nadlho, pretože mám svoj názor, ktorý mi nikto nezoberie. Dnes by som sa s mojím názorom chcela s vami podeliť.

Vlastne naša debata začala tak, že sesternica mi rozprávala, že sa jej páči jeden chlapec. Dodala však, že jeho facebooková fotka nemá viac ako tri lajky, nad čím ohrnula nos. Udivená nad jej plytkosťou som na ňu pozrela. ,,Keby bol pekný, mal by tých lajkov asi päťdesiat, nie?" začudovane som na ňu pozrela. Nevedela som čo povedať. Respektíve, mala som toho strašne veľa čo povedať, len som nevedela čo na ňu ako prvé vychrliť. ,,Myslíš tým, že keď sa zdá päťdesiatym dievčatám pekný, je naozaj pekný? Len preto, že sa páči iným?" Rozhodne prikývla. Neveriacky som krútila hlavou. ,,Krása sa nemeria počtom lajkov na nejakej zasratej sprostej profilovke!" Nesúhlasila. Bola som (nepríjemne) prekvapená z jej povrchného názoru, ale ďalej sme sa k téme o chlapcovi s troma lajkami nevracali.

Raz som niekde čítala, že krása je relatívny pojem. Každý z nás ju vníma inak, niekde inde. Preto sa nám všetkým nepáči Justin Bieber alebo sused z tretieho poschodia. Preto niekto miluje chudých chlapov, niekto to absolútne nechápe a páčia sa mu chlapi s tehličkami. Lenže krása je všade. Je v tom chudom chlapcovi, rovnako ako v tom, ktorý je namakaný. Je v dievačati s okuliarmi na nose, je v dievčati s pár kilami na vyše,... je v každom z nás! Preto si nikto nemôže dovoliť povedať niekomu, že je škaredý. Je to nefér. Len preto, že ten človek nevidí krásu v dotyčnom človeku, neznamená, že je škaredý. Len jeho oči sú plytké! Pretože krása je všade. No nie každý ju dokáže vidieť.

A tým sa dostávam k tomu najpodstatnejšiemu a to k vnútornej kráse. K tej, o ktorej sa toľko hovorí, tá ktorá je najdôležitejšia. Je smutné, že mnoho ľudí nemá šancu spoznať tú našu, len kvôli zovňajšku. Je smutné koľko ľudí je tak plytkých, že majú pocit, že zovňajšok je zrkadlom nášho vnútra. Vnútorná krása je pre mňa to najdôležitejšie. A áno, možno je to obohrané a čítali ste to už asi stokrát, ale je to tak. Nezáleží mi na tom či má moja kamarátka veľké modré oči, moderné oblečenie alebo vlasy myšacej farby a nosí tie isté rifle. Tú krásu nehľadám v jej oblečení či v jej vlasoch, alebo nedajbože v lajkoch na jej fotke. Záleží mi len na tom aká je tam, kde oči nevidia. Vtedy mi vždy príde na um myšlienka môjho milovaného Exupéryho ,,Oči sú slepé, srdce, treba hľadať srdcom." veta, ktorá ma v sebe ukrytého toľko, že hoci som ju počula a čítala už miliónkrát, vždy ma dostane svojou pravdivosťou.

Nemusíme byť vysoký, štíhly s dlhými rovnými vlasmi a značkovým oblečením na to, aby sme boli krásnymi. Na to, aby sme boli považovaní za krásnych. Pretože najdôležitejšie zo všetkého je cítiť sa krásnymi vo vlastnom tele. Pozrieť sa do zrkadla a vidieť veci, ktoré na sebe milujeme - nie tie, ktoré sa nám nepáčia. Nájsť na sebe to pekné - veľké oči, žiarivé vlasy, pehavú tvár, oslnivý úsmev... Vždy je na nás niečo pekné, niečo čo možno neobjaví každý. No vždy sa nájde niekto, kto v nás nájde to čomu sa hovorí krása. Preto nikdy neverte ľuďom, ktorí vám povedia, že ste šakredí. Verte mi, nie ste.

Lana...

Love god because He is God.

1. července 2013 v 19:47 | Lana
Tumblr
Zdravím! Ako ste si užili prvý (oficiálny) deň prázdnin? Ja som bola so sestrou na menších nákupoch, pokúpiť veci na dovolenku, ktorá sa blíži a ja sa neskutočne teším! Neverím, že som sa dočkala! Už o pár dní sa budem vyvalovať na pláži v Chorvátsku! Každopádne, ani dnes sa nechystám písať o mne, ale opäť je to článok na istú tému. Dlho som uvažovala nad témou, mala som v hlave niekoľko nápadov, no nakoniec som sa rozhodla napísať článok na tému, ktorej názov už vidíte hore v nadpise!

Prečo som sa rozhodla písať o náboženstve? Prečo som sa rozhodla písať o Bohu? Pretože mám pocit, že je to neskutočne dikutabilná téma, o ktorej mám svoj vlastný názor a rada by som sa oň podelila, keď už tak nemôžem spraviť na hodinách náboženstva, na ktorých sa moja učiteľka nahnevá aj na človeka, ktorému z úst vyletí ,,Ježiši!". Práve táto učiteľka nám nejakým spôsobom vnucuje vieru a ja mám pocit, že to nie je správne. Každú hodinu sa po vyslovení božieho mena nadarmo rozkrikuje s tým, že ju urážame. Tomu nerozumiem. Nemám si pod katechetkou predstaviť milého človeka, ktorý by nám rozprával príbehy zo života Ježiša a jeho apoštolov? Prečo teda katechetka, ktorá je silno veriaca nám na každej hodine znepríjemňuje život? Nie, naozaj nie so zaujatá. Vždy si musíme vypočuť dlhý hlučný monológ o tom aký sme nevychovaný, nič nás nebaví a že na nás môže kašľať. Pardón, ale možno by do nás mohla niečo vštiepiť. Povedať nám príbehy so zaujímavým ponaučením a hlbokou myšlienkou. Možno by sme sa nad sebou zamysleli.

Nie, tento článok naozaj nie je o mojej katechetke. Bola to len názorná ukážka toho, že chodenie do kostola z vás nespraví dobrého človeka. Rovnako ako napríklad fajčenie z vás nerobí zlého človeka. Ide o to čo máte v sebe. V čo veríte a v čo nie. Ale podľa môjho názoru má každý človek niekoho v koho verí. Či už je to pre neho Boh alebo ktokoľvek iný, vždy je tu pre každého niekto ku komu sa obrátime, keď je nám najhoršie. Koho prosíme o pomoc. Komu ďakujeme za dobré známky či za dnešný deň. V každom z nás je nejaká viera. Každý z nás sa obracia na svojho malého Boha, ktorého ma v sebe - v srdci. Preto absolútne neuznávam cirkev. Kostol pre mňa nie je miestom, kde nájdem pokoj. Kňazi pre mňa nie sú čistí ľudia. A omša pre mňa nie je nič čo by znamenalo ,,ísť v mene Božom.". Pre mňa sú to všetko len vymyslené pravidlá. Žiadne bohoslužby, žiadne spovede, žiadne príjmania z vás neurobia dobrého človeka - neurobia z vás veriaceho, pokiaľ v hĺbke srdca naozaj nebudete veriť.

Ja som veriaca. Možno ste to z toho článku už pochopili. Neviem prečo. Nikdy ma rodičia nenútili veriť v niečo. Moja mamina nikdy nechodila na náboženstvo a nebyť toho, že tam chodím ja a toho, že sa vydávala, asi by ani v živote nebola v kostole. Tatino, ten tomu veľku váhu neprikladá. Myslím, že to mám jednoducho v sebe. Vieru. Verím v Boha a nehanbím sa za to. Nechodím však do kostola, lebo to nie je to čo by zo mňa robilo pravého kresťana. Neverím v to, že Boh stvoril Zem. Verím len v Boha, ktorý miluje ľudí, ktorý vás vypočuje a pomôže. Hoci, stále je tu otázka. Prečo, keď existuje Boh je stále na svete rakovina? Prečo sú stále na svete vojny? Prečo umierajú nevinní ľudia? Ale viete čo je zvláštne? Že práve v týchto situácia sa obraciame k Bohu...

Nedávno som začala čítať knihu (ktorá mimochodom vôbec nie je o náboženstve či Bohu) a našla som tam jeden odsek, ktorý sa mi neskutočne zapáčil. Bol o žene, ktorá chcela do plameňov pekla vyliať vodu a potom použiť plamene na zničenie raju, aby ľudia nemilovali Boha zo strachu z pekla či kvôli tomu, aby sa dostali do raja, ale preto, že ON je Boh. Myslím, že je pekné ukončiť článok touto myšlienkou, pretože je neskutočne výstižná, krásna a tak trochu z nej pochopíte všetko o čom som dnes chcela hovoriť ja v tomto článku!

Lana...
Jesus Christ loves you still. | via Tumblr

Dream it. Wish it. Do it.

27. června 2013 v 14:31 | Lana
November. | via Tumblr
Prajem pekný deň! Dnešný deň je vcelku fajn. Odhliadnuc od menšieho sklamania, ale to je v pohode. Prekusla som to. Nie vždy máme to čo chceme. Ale ako sa spieva v pesničke od Rolling Stones - nemôžmeme mať vždy to čo chceme, no ak sa budeme snažiť nájdeme a získame to čo potrebujeme. Svätá pravda. O tom som, ale dnes nechcela hovoriť. Dnes píšem článok, ktorý opäť zaraďujem do rubriky meaningful mess, aj keď si nie som istá či to bude zrovna meaningful. To však nechám na vás.

Každý z nás má nejaké sny. Niečo po čom túži. Niečo čo ho neustále poháňa dopredu. Niečo vďaka čomu dokáže ráno vstať z postele s úsmevom. Možno sú to sny, ktoré sa nám nikdy nesplnia, no vždy v ne veríme. To je na snoch to pekné. Ak sa vám splnia, môžete mať ďalšie a ďalšie sny, poháňať sa nimi a ísť vďaka nim dopredu. Keď som bola malá, mojim najväčším snom na svete bolo mať koňa. Bola/som zbláznená do koní a tak strašne som chcela mať svojho koňa, že ma môj sen dohnal až do jazdeckej školy, kde som sa zapísala na hodiny jazdenia. Bohužiaľ, tie nevypálili úplne najlepšie, ale aj tak som rada, že ma môj sen niekam dohnal. A to ma pred nedávnom dokopalo k tomu zamyslieť sa nad mojím terajším veľkým snom. Odpoveď som mala hneď na jazyku. Žiť. Nie len prežívať. Žiť. Naplno.

Neviem, mám pocit, že mám neskutočne veľa možností a jednoducho ich nevyužívam. Život mi dáva veľa šancí na to, aby som ho žila, nie len prežívala a ja sa každý deň aj tak len pretĺkam životom. Chcela by som si ho užiť po svojom. Zájsť von s kamarátkami. Byť s nimi až do večera. Tancovať na grilovačke pri ohni. Spievať naše obľúbené piesne. Íst na kurz fotografovania. Zoznámiť sa s niekým novým. Íst opäť jazdiť. Sú to maličkosti, little things, ktoré robia naše životy krásnymi. Mám pocit, že môj život sa stále krúti okolo tých istých ľudí a nejakým spôsobom mám pocit, že niektorí z nich tam nepatria. Nič mi do života neprinášajú, jedine sklamanie. A to je to posledné čo potrebujem. Chcem za sebou spraviť hrubú čiaru a ráno sa zobudiť s iným životom, s inými ľuďmi okolo seba, zobudiť sa ako odvážnejšia a silnejšia. Viem, že to nejde. Chce to čas. Všetko potrebuje čas. Ale toto ma opäť privádza k myšlienke, ktorú povedal Andy Warhol: ,,Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť sami."

Preto mám trochu strach z tohto leta. Doprdele, čo mám celé prázdniny robiť? Opäť ich presedieť doma ako tie minulé? Opäť čakať na niečo čo by ma vytiahlo von? Opäť fňukať, lebo moje kamarátky ma nezavolali von? Nie! Chcem si ho užiť! Chcem chodiť von, chcem byť s ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí mi za to stoja! Chcem dať zo svojho života preč ľudí, ktorí mi nič nedávajú, ktorí sú už jednoducho za mnou. S klapkami na očiach sa pohnúť ďalej, nepremýšľať či to tomu alebo hentomu vyhovuje. Tu ide o mňa. A ja chcem žiť! Je to môj najväčší sen a ak sa mi raz podarí žiť tak ako chcem a byť takou akou som naozaj, budem mať splnený sen.

Lana...

Perfect Imperfections

24. června 2013 v 12:12 | Lana
Zdravím vás! Dnes je naozaj skvelý deň! Ešte je len dvanásť hodín a ja som už zažila toľko zážitkov, že tomu ani nechcem uveriť. Každopádne, dnes sa nechystám písať o mojom živote, pretože ako už viete, to mi veľmi nejde. Dnes som si vybrala jednu špeciálnu tému. Možno sa to témou ani nedá nazvať. Je to tag. Predpokladám, že takéto veci poznáte. Sú rôzne tagy, ktoré vymysleli rôzni ľudia a oni už len označili ľudí, ktorých chceli, aby tag vyplnili. Mňa síce nikto neoznačil, ale povedala som si, že tag na tému ,,Perfect imperfections" (alebo Dokonalé nedokonalosti) spravím formou článku. Tag nemá žiadne špeciálne pravidlá, ide len o to napísať niekoľko vecí, ktoré sa vám na sebe páčia a potom zasa tie ktoré sa vám nepáčia. Tak poďme na to!

Perfections:

1. Vlasy - Áno. áno, viem. Neustále sa na ne sťažujem a neprejde ráno bez toho, aby som na ne nenadávala. Ale aj tak by som ich nemenila. Páči sa mi ich dĺžka a sýta hnedá, skoro až čierna farba. Navyše, včera som si zosvetlila končeky, takže som s nimi maximálne spokojá.

2. Pehy - Ďalšia vec, na ktorú občas nadávam, ale v podstate ju milujem. Tvár mám posypanú pehami či je leto či zima a vlastne som zistila, že sa mi to celkom páčia.

3. Postava - Do tretice ďalšia vec, ktorú vždy ofrflem! Ale viac-menej mám svoju postavu rada. Som primerane vysoká (asi 165 cm) a vcelku štíhla, aj keď nevravím, také chudé nohy by som s radosťou brala! Ale koniec koncov, s postavou som spokojná! :)

4. Obočie - Zvykla som ho nenávidieť, pretože je dosť husté, ale odkedy som sa naučila pekne si ho vytrhať a udržiavať jeho tvar, mám svoje obočie rada. Prirodzené hustejšie obočia sú predsa dnes in, nie?

Imperfections:

1. Nechty - Ach, ani neviete ako strašne neznášam svoje nechty! Tie mrchy malé mi nikdy nenanarastú a ak áno, pri pilníkovaní sa proste rozštiepia. Keď si ich zas ostrihám a nalakujem vyzerá to divne, lebo každý nechet mám akýsi iný. Občas sa mi na nich dokonca spravia biele fliačiky. Ale prikázala som si brať výživové doplnky, tak snáď mi pomôžu!

2. Farba pokožky - Som bledula. Páči sa mi porcelánova pleť, to áno, ale tie moje bledé nohy! To je hanba vystavovať v spoločnosti! Do minulého leta ma dokonca ani poriadne neopaľovalo, iba ma spálilo a ja som vyzerala ako rak. Dúfam, že tento rok chytím aspoň trochu bronzu.

3. Oči - Toto je niečo také medzi imperfections a perfections. Ono, moje oči sú zvláštne. Štve ma na nich, že nemajú normálnu farbu. Sú zeleno-hnedé, také nijaké. Nie sú ani extra veľké alebo malé. Jednoducho také nič.

4. Tvar tváre - Neznášam svoju tvár. Je strašne guľatá, mám veľké líca a cítim sa ako škrečok. Mám pocit, že mi už nič nepomôže

Ak vás tag zaujal a chceli by ste ho spraviť, kľudne si ho hoďte na blog aj vy! :) Budem veľmi rada!

Lana...

Body Image

20. června 2013 v 20:34 | Lana
Dnes som sa rozhodla napísať článok na tému Body Imagine alebo v preklade vzhaľd vašeho tela. Téma, ktorá je neustále riešená po blogoch, na youtube, v časopisoch - jednoducho všade. Preto som vás vlastne nechcela ďalším článkom na túto tému zaťažovať, ale keď na mňa na tumblr a facebooku vybehli milióny fotiek s vychrtnutým dievčatami nazývajúcimi sa modelky, ktoré je majú inšpirovať dnešné divečatá hlavne v mojej vekovej kategórií, povedala som si, že článok si neodpustím.

Vlastne, k článku ma tak trochu inšpirovala aj Erin - youtuberka. ktorá vlastní kanál o líčení. Už celkom dávno, myslím, že to bolo niekedy v decembri, nahrala na svoj youtube kanál video, ktoré jednoducho stojí za pozretie. Púšťam si ho dokola a dokola a stále v ňom nájdem niečo čo ma donúti zamyslieť sa nad dnešnou dobou, ktorá si jednoducho nárokuje chudé dievčatá. Pozrete sa na internet - čo zbadáte? Usmievajúcu sa modelku s vystúpenými kľučnými kosťami, ktorá zožiere tisíc komentárov o tom aké krásne kosti má. Kupíte si časopis - čo zbadáte? Njaprv článok o tom ako na vzhľade vlastne nezáleží, no len čo obrátite stránku nájdete tam 50 najúčinnejších trikov na chudé bruško. Ako pardón, ale kde žijeme? Mám pocit, že ľudia sa snažia mať z nás modelky s veľkosťou S. A od tohoto všetkého sa odvíja celé to odcudzovanie ľudí. Máte kilo naviac? Ste tučný. Prasa. Ste chudý? Ste anorektička. Ľudia všade vidia prototyp krásy, pekného tela - chudé bruchu, veľké prsia, pekná tvárička a jamky v líčkach - a práve preto vzniká odsudzovanie, odpor voči ľuďom, ktorých telo nevyzerá dokonalo. Lenže môžem vám sľúbiť, že nikto kto sa doteraz zaujímal o váš vzhľad viac ako o to čo je skutočne vo vás, vo vašom živote nebude podstatný. To vám môžem prisahať. Či z vašeho života odíde teraz alebo o rok či o dva. Skôr či neskôr si uvedomíte, že nikto kto sa zaujíma o váš vzhaľ takým spôsobom nie je podstatný.

Nechcem, aby týmto článkom vznikli otázky typu: ,,Môžem teda zjesť celú čokoládu a bude to fajn? Nepotrebujem byť kráska z časopisu, takže sa môžem napchávať a nestarať sa o seba?" NIE! Zdravé jedlo je základom vašeho zdravia! Nechcem, aby tento článok viedol k absolútnej ignorácií o vaše telo, len k tomu, aby ste si uvedomili, že vaše vnútro je dôležitejšie ako vzhaľd vašeho tela. Podstatné je, aby ste sa vy cítili dobre! Cítite sa spokojná s pár kilami navyše? Fajn, načo sa budete potiť v telocvični a trápiť sa jedením šalátov, keď sa cítite dobre? A ak chcete schudnúť, lebo sa necítite dobre vo vlastnom tele, cvičte a jedzte zdravo! Žiadny iný recept nie je. Žiadna zázračná diéta, žiadne zázračné jedlá. Ide len o to mať pevnú vôlu a brať to ako niečo čo chcete robiť, nie musíte.

Ide o to, že sa nemôžete postaviť pred zrkadlo a povedať si: ,,Vyzerám hrozne. Mám tlsté bruchu. A tie šunky na stehnách... ach bože! Najradšej by som to odrezala!" Nie. To nie je správne! Povedali by ste niečo také svojej kamarátke? Nie! Tak to nehovorte ani sebe! Je to nefér. Nehovorím, že som nikdy nemala tie dni, keď som sa pozrela do zrkadla a radšej som hneď aj odišla. Mala. Ale vždy som si uvedomila, že sa cítim dobre a nezáleží na tom, že mi na bruchu netrčia kosti, čo pripadá mnohým také krásne. Záleží len na tom, že som so sebou spokojná.

Mojou veľkou inšpiráciou je Demi Lovato. Určite viete o problémoch, ktorými trpela. Jedným z nich bola bulímia. Demi strávila roky chudnutím a trápením samej seba. Už ako malé dieťa trpela svojou váhou a v neskoršom veku ju neminuli depresie, sebepoškodzovanie a nakoniec liečenie. Demi je však obrovská bojovníčka a dostala sa z toho! Je úžasná, že o týchto problémoch otvorene rozpráva, napríklad aj vo svojom dokumente Stay Strong a tak dáva možnosť upozorniť na niečo takéto mladé divečatá.

Dúfam, že môj maximálne zmätený článok, ktorý nemá ani hlavu ani pätu niekto pochopil. Aspoň podstatu, ktorú som chcela povedať. :) Musím jednoducho zapracovať na tom, aby moje články mali zmysel a boli napísané k téme. S tým mám vážne problémy! :))

Lana...
gotta be fearless; ♥

I did such a good job at hiding who I really am from people.

31. května 2013 v 17:24 | Lana
Hľadela som von oknom. Na okno autobusu padali veľké kvapky dažďa a pomaly stekali dole. Pršalo husto a bez prestania. Dážď milujem. Upokojuje ma. Pripomína mi moju milovanú jeseň. Teplý čaj. Teplo domova. Vôňu čerstvo opršanej trávy. V ušiach mi znela hudba. Rap. Nikdy som nepočúvala rap, je to štýl hudby, ktorý ma akosi ničím neoslovil, ale kamarátka mi dala vypočuť pár skladieb od Kaliho. Nebolo to až také zlé. Odvrátila som pohľad od zelene vonku - severná časť Slovenska je pre mňa snáď najkrajšia, všade okolo nás obklopovali vysoké zelene ihličnany, ktorých vrcholky boli skryté v sivej hmle. V ušiach mi zneli nedávno povedané slová: ,,Preboha! Prečo si taká negatívna? Ži! Neprežívaj. Ži. O chvíľu ťa to všetko zničí. Zmeň sa. Teda nie, nemeň sa. Len sa nájdi." srdce sa mi rozbúšilo neskutočne prudko. Slová, ktoré mi zneli v hlave mi povedala moja najlepšia kamarátka. V autobuse vytiahla tarotové karty - jedna z vecí, ktoré miluje a pustila sa do veštenia. Uchádzačov bolo veľa. Aj ja som k nim patrila. Postup bol úplne jednoduchý. Štyrikrát som premiešala karty pričom som myslela na otázku, na ktorú som chcela počuť odpoveď. V skutočnosti neviem čo som sa pýtala. Neviem či sa dá niečo také zkomoliť do jednej súvislej otázky. Druhým krokom bolo vytiahnuť si sedem ľubovoľných kariet a rozložiť ich. Podľa nich vám začala rozprávať odpoveď.

Hovorte si čo chcete, že je to hlúposť a že nič také neexistuje, ale ja som sa rozhodla tomu veriť. Neviem prečo, mám pocit, že som v tých kartách našla dlhoukrývanú odpoveď. Holú a prostú pravdu. Som plná negitívnych vecí, ukyrývam v sebe toľko strachu, že raz to jednoducho praskne. Dnes. Zajtra. O rok. Raz... Prečo? Prečo to nie je také jednoduché neustále byť plná elánu, usmievať sa na svet a žiť? Prečo si neustále kladiem otázky na ktoré neviem odpovedať? Chcem prestať prežívať... Chcem žiť. Chcem kašľať na názory iných. Teda, nie, nechcem nane kašľať, chcem si z nich viac to podstatné, to pozitívne - to čo mi niečo dá. Viem, že toto musím spraviť jedine sama, žiadne uľahčovanie, kompromisy, žiadna zlatá stredná cesta, ísť si po svojom.

A presne v tomto mi karty - karty alebo niečo nech už to je čokoľvek - pomohli. Nie, nevyriešili môj problém. Nezodpovedali na moju otázku. Len mi ukázali, načrtli cestu, ktorou chcem ísť, ale dlho mi v tom bránil môj vlastný strach.

Lana...

Repeat after me: ,,YOU CAN DO THIS!"

15. května 2013 v 20:17 | Lana
Zdravím! Dnes to bol dlhý deň a konečne som doma sadla za počítač so slúchadlami v ušiach (tie robia všetko lepším) a rozhodla som sa napísať článok. Článok, ktorého obsah je každému z nás veľmi blízky. Rozhodla som sa písať o niečom, čo každý z nás zažil a určite nie raz a ani poslednýkrát. Neúspech. Bohužiaľ, všetci sme mali možnosť okúsiť ho na vlastnej koži. Ten pocit, keď sa vám niečo nepodarí, zovre vám srdce a vy máte pocit, akoby vám niekto zdrapil vnútro do pazúrov. Ten pocit, keď vám ľudia povedia, že na to nemáte. Že to nedokážete. Ten pocit, keď sa vám slzy rinú z očí...

Vždy som milovala kone, bola som do nich zbláznená už ako trojročná a keď som bola konečne fyzicky zdatná sadnúť na koňa, prihlásila som sa do jazdeckej školy. Na moje sklamanie sa však o kone nedalo starať, apsoň tak mi to tvrdila trénerka. Aj tak som nadšene chodila na hodiny jazdenia a po jazde jednoducho odišla domov. Takto to išlo asi tri roky. Avšak s dlhými prestávkami, ktoré mali na vine moje zdravotné problémy. Keď som sa nedávno znova po dlhej zime dostala do jazdiarne a sadla do konského chrbta, bola som nadšená. Trénovala ma riaditeľka jazdiarne, ktorá bola ku mne milá a pozorná - celú hodinu sa mi venovala a pomáhala mi po dlhej pauze opäť sa do jazdenia dostať. A tak som sa nadšene zapísala aj na druhú hodinu jazdenia. Tam som však toľko šťastia nemala. Opäť som sa stretla s mojou starou trénerkou, ktorá mi priviedla mladú kobylu menom Gazeta. Nasadla som a pustila sa do jazdy. Bohužiaľ, kobyla nemala svoj deň (alebo som ho nemala ja, kto vie?) a žiadnym spôsobom som ju nedokázala dať do klusu, čo je jednoducho primitívna vec, ale mne sa to naozaj nedarilo. Trénerka bola spočiatku trpezlivá a snažila sa mi pomôcť, no počase stratila všetku trpezlivosť a nepekne na mňa vyšplechla ostré slová, ktoré sa dotkli mojej citlivej duše. Zrúkla na mňa, že mi neustále opakuje, čo mám robiť a ja to aj tak nerobím. Nesúhlasila som a dala som to najavo. ,,Ja robím všetko tak ako mi kážete." vravím. Neobišlo sa to bez pripomienky, ktorá bola pre mňa úplnou ranou: ,,Aj šesťročná Katka tú kobylu nakluše." a viac sa mi jednoducho celých dvadsať minút nevenovaa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo to niečo ako ,,Nedokážeš to, nechápeš?" v nepriamom význame a ja som to jednoducho nezvládla. Jazdenie bolo niečo čo som vždy chcela robiť, ale tri roky jazdenia v jazdeckej škole s istou trénerkou ma úplne odradili.

Možno táto historka nebola pre vás najzaujímavejším príkladom, ale je to skúsenosť, ktorá je pre mňa cenná. A poznačila ma. Áno, je to hlúpe, život ide ďalej a predsa, nič také sa nestalo, ale je to zdrujúci pocit počuť od niekoho, že to proste nedokážete. Že ste zlyhali. Že ste neúspešní. Že na to nemáte. Po tomto zážitku s jazdením som sa na ceste domov rozplakala zadúšajúcim plačom. Nie preto, že na mňa niekto nakričal, nie nebolo to príjemné, ale dokážem to prekusnúť, ale pretože ma niekto odsúdil a dovolil si ma odpísať a zobrať mi jednu z vecí, ktorú som neskutočne milovala. Odvtedy mám na rozume len jedinú vec: ,,Nikdy nedôveruj ľuďom, ktorí ti povedia, že na to nemáš." Snažila som sa riadiť mottom, že dokážem všetko čo chcem, no treba naozaj chcieť, ale táto skúsenosť ma dorazila. Je to hlúpe, že som nechala, aby ma nejaké nezmyselné poznámky až takto odradili, ale taká som. Citlivá. Nežná. Všetko sa ma až príliš dotkne. Všetky veľmi intenzívne vnímam. A takéto veci ma zabolia.

Preto nikdy nenechajte nikoho povdať, že to nedokážete, neviete, že na to nemáte! Je to len na vás čo dokážete a čo nie, nikto iný o tom nerozhoduje - len vy! Neberte si príklad zo mňa a napriek tomu, že do vás ľudia idú a chcú vám zobrať to čo milujete, nevzdávajte sa. Veď vy na to máte!

Lana....
 
 

Reklama