MY MESS

Mindblowing.

22. ledna 2016 v 16:45 | Lana
Niečo čo ma v poslednej dobe zaráža a kedykoľvek na to narazím sa môj mozog dostane do stavu ,,zamrznutý", neschopný akejkoľvek reakcie, pretože ctrl alt delete evidentne nefunguje a nie som schopná akejkoľvek reakcie. Angličania na to majú taký pekný názov - mindblowing. Seriózne, akoby mi vybuchol mozog. Alebo akoby tam niekto nalial kyselinu. Mám pocit, že v dnešom svete sa už už celkom dosť hovorí o tom, akoby sme mali dvať najavo svoje pocity, nebyť kvôli ním zahanbený a snažiť sa ich dať zo seba von, nech sú akékoľvek. Čítame to predsa všade. Počujeme to všade. ,,Hej, nehanbi sa za svoj názor!" ,,No tak, proste to povedz!" A keď v nás tá malá sopka vybuchne a my konečne otvoríme ústa a postavíme sa sami za seba, v očiach ostatných nevidíme nič iné len znechutenie. Pohľady, v ktorých čítame výčitky a zlosť.
Nebudem vám klamať, nikdy som nebola typ, ktorý by bol odjakživa schopný sa postaviť sám za seba a byť na seba hrdý. Stálo ma maximálne veľa úsilia byť schopná pozrieť sa iným do očí a povedať bez výčitiek ,,Nie." Stálo ma tak veľa úsilia povedať ľuďom, ktorí mi neustále ubližovali a opakovali ako im je to ľúto a stále v tých veciach pokračovali, že sakra už stačilo. Stálo ma príliš veľa síl držať sa priatelstiev a ľudí, ktorí mi brali viac než dávali. A dnes keď som toho schopná sa na mňa ľudia dívajú cez prsty. Počujem ako hovoria ,,Nebuď taká namyslená, musíš ustúpiť!" a mne sa na chrbte ježia chlpy. Nebojovala som preto, aby ma niekto zatlačoval do kúta, vždy keď som schopná z neho vyjsť. Nebojovala som ani preto, aby sa vo mne niekto neustále snažil vyvolať výčitky svedomia a nahnať mi slzy do očí. Poviem vám jednu vec - niekedy je ťažké ustáť čo vravia druhí, pretože ich slová sa menia, chcú vidieť, že sa vám darí, ale nechcú vidieť, že sa máte lepšie ako oni. Chcú vidieť, že rastiete, ale nie že ste ich prerástli. Preto počúvajte seba. Verte sebe, buďte svojim vlastným hrdinom a zabudnite na slová, ktorými vás opäť zaradili do davu, ktorý kráča stále tým istým smerom. Načerpajte sily a verte sebe a svojmu srdcu. Nebojte sa odhaliť svoje city, svoj hnev, svoju lásku, smútok, zatrpknutie hlavne pred sebou samým. Len tak potom dokážete ísť ďalej, riešiť problémy a stať sa človekom, ktorý je sám so sebou vyrovnaný. Dlho som klamala samu seba, dlho som si nahovárala veci, o ktorých som tušila, že nie su pravda a dohnalo ma to. Vždy vás to doženie. Pretože nič sa nedeje len tak a veci okolo nás v skutočnosti dávajú zmysel. Možno nie hneď, no nakonci to všetko má zmysel. Verím, že ho nájdete.

Lana...

All grown-ups were once children... But only few of them remember it.

29. prosince 2015 v 21:17 | Lana
Starnem. Nie, nie... Vlastne, dospievam. Teda pravda je, že sa zo mňa stáva jedna z nich. Pravda je, že začínam chápať Petra Pana. Pravda je, že chápem prečo ľudia chcú vymyslieť stroj času. Pretože ručičky tejto veci, ktorá vlastne neexistuje, mi v hlave tikajú ako o život. Zamysleli ste sa niekedy nad týmto prirovnaním - ako o život. Irónia je, že vlastne o život ide. Dávam si hlavu do dlaní a snažím sa opakovať si vetu Malého princa: ,,Dospievanie nie je problém. Zabudnutie je."
Je to už možno druhý rok, čo sa mi v tento čas roka stala tá istá vec. Nedočkavo čakám na Vianoce. Užívam si tú atmosféru, vidím pred sebou ľudí s úsmevom na perách a s láskou v srdciach a s hrdosťou ignorujem tých, ktorí sa drzo predierajú davmi v nákupnych centrách. Vidím tie krásne, veselé, svetielkujúce Vianoce. V nose ma štípe vôňa škorice a vareného vína a ja sa smejem na spolužiakoch, ktorí tancujú do rytmu vianočnej koledy na strede preplnenéo námestia. Srdce mi naplňuje radosť a ja som dokonale spokojná. Problémy hádžem za hlavu a svet vidím ako jednu veľkú bublinu bez jedniného problému. Prásk. Moja bublina sa rozplýva. Sedím pod vianočným stromčekom. Osvetlujú ma malé svetielka v tvare lampášikov. V rukách zvieram zabalený darček, pohľad upretý do neznáma. Akýsi zvláštny pocit prázdnoty. ,,Otvor ho!". Začujem. Pousmejem sa a opatrne roztrhnem baliaci papier s malými sobíkmi. V mysli si veľmi potichu povzdychnem a sama ten zvuk vo svojej vlastnej hlave oľutujem. Och, ako neznášam keď dospeláci vravia, že Vianoce sú stresujúce. Och, ako neznášam, keď vravia, že je to deň ako každý iný a už dávno stratil svoje čaro. Och, ako sa neznášam za to, že som nechala dopustiť, aby sa to isté stalo aj mne. Aby ma tento chladný svet zobral do svojich pazúrov. Stratila som radosť z jednoduchých vecí, stala sa zo mňa uponáhľaná, ufrflaná, napajedená adolescentka, ktorá sedí pod vianočným stromčekom a v očiach sa jej lesknú slzy, lebo vie, že už nikdy nič nebude ako pred tým. Už tu nebude sedieť ako to malé dieťa a tešiť sa z bábiky. Už sa nebude s tým istým nadšením pozerať na Popolušku a smiať sa na tých istých hláškach dokoola a dookola. Všetko je také isté a pritom úplne iné. A hoci som o tom toľko nocí snívala - teraz keď to vôbec nechcem, dospievam. Stávam sa ženou. Dospelou. Stávam sa niekym, kto ide do sveta. Niekto kto ide bojovať, hoci jediné boje, ktoré sa končia mojim víťazsvom sú tie v mojej hlave. Zotieram si slzu z líca. Pretože hoci svet tam vonku je chladý, dnes vstupujem do boja. Pretože práve dnes je ten správny čas. Odbaľujem darček a usmievam sa. Verím, že sa musíme tešiť z tých najmenších vecí. Verím, že musíme veriť. A ja verím.

Lana...

But different can be wonderful.

27. července 2015 v 17:01 | Lana
flyngdream: Marty Mellway - The Wild Northern Rockies | gif by FD

Dnes ma napadol úplne spontánny nápad - opäť otvoriť blog a niečo napísať! V poslednej dobe ma písanie opäť chytilo, je takým mojím každodenným rituálom večer o jedenástej, keď už všetci spia a nikto mi neleze do izby, otvorím denník a píšem, pretože stále si myslím, že ľudia majú v hlave akýsi filter, ktorý im proste filtruje myšlienky na potrebné a tie, ktoré by ich ničili a nedali im spať. Mne ten filter, evidentne, chýba. Práve preto mám neustálu potrebu dávať svoj život do slov. Najlepšia vec však je otvoriť starý denník. Nedávno som si čítala práve zápisky z roku 2013, kedy som mala asi 14 rokov. V tom čase som si uvedomovala veľa vecí, no nerozumela som im. Dobre som vedela, že musím mať rada najprv samu seba, aby som mohla skutočne žiť, no niečoho takého som nebola schopná. Nevedela som ako.
V poslednej dobe sa dosť pohrávam s myšlienkou ,,byť sám sebou". A áno, je to strašné klišé, omiela to každý - povie vám to doma mama, v škole učiteľke, vraví to váš obľúbený spevák a my to ako papagáje opakujeme a pritom sa nad skutočnou podstatou nezamýšľame. Nedávno sa jeden človek na mňa pozrel a povedal mi: ,,Ty si sama sebou. Na nič sa nehráš. Dotiahneš to ďaleko." Zamyslela som sa nad tým. Skutočne som sama sebou? Najviac ma zarazila skutočnosť, že v ten deň som to naozaj bola ja - nebudem vám klamať, nie som dokonalá. Aj ja som to skúšala milión rôznymi spôsobmi, skúšala som to obíjsť, skúšala som nájsť iné cesty... - hrať sa na niekoho iného, robiť veci, aby som sa zavďačila iným ľuďom, vravieť veci, ktoré ostatní chcú počuť, nevravieť veci, ktoré som skutočne povedať chcela... Môžete to skúsiť, no vravím vám, že na konci dňa budete ležať v posteli a tej hre bude koniec. Budete tam len vy bez akejkoľvek pretvárky, bez akýchkoľvek ľudí, ktorí vám budú dodávať sebavedomie a hrdosť... A preto verím, že je tu len jedna cesta. Žiť tak, aby sme si večer nemuseli prehrávať celý svoj deň a uvedomovať si, že dnešok sme prežili ako niekto iný. Prečo? Pretože ja som jediný človek, s ktorým musím stráviť celý svoj život. Som jediný človek, ktorý tu bude navždy a musím sa s ním naučiť žiť, nie len prežívať a pretvárať sa na niekoho kým nie som.
Neviem nakoľko čitateľný tento článok je, pretože sú to zhrnuté moje myšlienky za posledné (celkom dlhé) obdobie. Mám len pocit, že toto je kľúčom k tomu všetkému čo hľadám - skutočne sa nájsť, byť tým kým som a byť ním navždy a stále. V psolednej dobe mi veľa vecí dotrklo a snažím sa nimi riadiť. Ak vám mám povedať jednu jedinú vec, nie je to ľahké. Posledné dni trávim väčšinou sama so sebou a nie je to ľahké, pretože ma nejakým spôsobom ničia vlastné myšlienky, vlastná nevyrovnanosť, ktorú sa snažím napraviť... Ale ja nie som typ, ktorý sa ľahko vzdáva. Nie. Preto budem bojovať a prosím o to aj vás. Vás všetkých, teba čo čítaš tento článok. Bojuj sám za seba, pretože nikdy nebudeš ľuďom stačiť. Nikdy nebudeš dosť dobrý pre všetkých. Ale ty choď sám za seba, buď sám sebou a obklopuj sa tými, ktorí ťa bezpodmienečne milujú, aj keby to mal byť len jeden jediný človek na tomto svete - aj to je víťazstvo.

Lana...
aseaofquotes: Sarah Jio, Morning Glory

Do what makes you happy.

7. května 2015 v 14:41 | Lana

Prestala som písať na svoj blog, ktorý síce nebol nikdy veľmi navštevovaný, ale bol mojím útočiskom. Prestala som si písať denník, ktorý bol súčasťou môjho života už asi štyri roky. Skoro úplne som prestala čítať - neverím, že to je možné a knihy mi tak strašne chýbajú, že by som potrebovala minimálne polročné voľno na dohnatie všetkých tých kníh, ktoré som chcela čítať, ale nemohla. Mám pocit, že akosi... stagnujem. Že som prestala rozvíjať, to čo mi vždy išlo najlepšie (a dokonca som dostala svoju prvú dvojku zo slohu - prepáčte, ale zdá sa mi to alebo stredná škola dáva úplnu stopku kreativite?!) a prestala robiť to čo milujem. Naozaj, naozaj, naozaj mi to chýba. Chýba mi písanie, chýba mi len tak nechať prsty behať po klávesnici a písať a písať a písať... Chýbajú mi knihy - môj únik z reality. Vlastne ani neviem, kde posledný polrok ubehol. Je to desivé a neustále sa sama seba pýtam ,,čo je čas, sakra?!". Keby som mola vyvinúť stroj času, nedovolil by nikomu posunúť sa dopredu ani dozadu, len trochu spomaliť či úplne zastaviť čas - nadýchnuť sa, uvedomiť si čo sa to okolo vlastne deje, spomenúť si, že hoci žijeme v extrémne uponáhlanom svete, ktorý nás núti robiť veci, ktoré nechceme a nerobiť veci, ktoré chceme, aj tak musíme vydýchnuť a spomaliť a proste sa len zasmyslieť nad tým, že občas je fajn všetko vypustiť a neriešiť.
V poslednom čase som dosť často mávala temné chvíľky. Vlastne ani neviem čím tieto dni (či mesiace) začínajú a vždy ma to zaujíma, no nedokážem si spomenúť. Je to len tým, že vstaneme so zlou náladou a proste sa to tak vlečie celý deň? Alebo to len proste v určitý okamžik príde a bum - depresia? Alebo to je tým, že v sebe toho držíme príliš veľa a príliš dlho? Úprimne, asi by bolo dobré opäť vytiahnuť denník a začať si všetko zapisovať - možno by som na to prišlo. Avšak čo ma najviac, hmm... pobúrilo/rozčúlilo/a ešte viac zhoršilo moju depresiu je fakt, že tomu väčšina ľudí nerozumie. Teda, nie že by som bola zvyknutá na to, že by ma mnohí ľudia chápali to vôôbec nie, ale prosím, robte si teraz poznámky - možno to využijete - občas mávame zlé dni/týždne/mesiace, kedy sa nám chce len plakať a plakať a plakať a plakať. Občas sa toho proste na nás zosype viac akoby sme chceli. A občas si proste myslíme, že to zvládneme, ale je toho na nás veľa. Ale pozor! Väčšinou (teda skoro vždy) nie sme schopné vysvetliť prečo sa cítime tak strašne mizerne. Tak prosím okolie, aby si zaznamenalo, otázky typu čo sa deje? Prečo plačeš? Čo ti kto spravil? Komu mám dať facku? sú fakt zbytočné, lebo ani na jednu vám nedokážeme dať odpovedať a sú len ďalším dôkazom toho, že naša mizerná nálada asi nemá žiaden špecifický dôvod, čo nám ju zhorší ešte viac. Je tak ťažké to pochopiť?!
Fajn a teraz na niečo trošku pozitívnejšie (hoci, ako ste si mohli všimnúť nie som vôbec pozitívny človek a bola som taká už pred tým ako to bolo mainstream). Chcem začať robiť viac toho, čo ma baví. Proste si raz za čas nájsť čas na písanie, denník, dobrú knihu, čokoľvek... Nech to občas pokojne znamená aj vykašľať sa na úlohu z matematiky (nie že by som ju vedela, ale whatever). Chcem robiť veci, ktoré ma robia šťastnou, lebo v poslednej dobe sa cítim skôr ako vyšťavený citrón - bez života, energie a radosti. Chcem len, aby toto obdobie išlo nadobro preč. Pretože, áno ono nakoniec pominie, a vystrieda ho krátkodobý stav radosti, ktorý však trvá tak krátko, že sa ani nestihnem tešiť zo života. Chcem sa proste len začať tešiť z maličkostí a z toho čo robím.

Lana

I don't want the world to see me cause I don't think that they'd understand

31. prosince 2014 v 21:27 | Lana
Untitled

Drahí priatelia (ak tu ešte nejakí ostali),
pôvodne som mala v pláne začať tento článok pomerne dramaticky. Vetou: Nevládzem. Lebo včera som naozaj nevládala. Včera som sa tak naozaj cítila a úprimne, poslednú dobu sú večery pre mňa celkom smutné a depresívne. Pripisujem to tomu, že už druhý týždeň som zavretá doma. A chýba mi škola. Hej, čítate správne. Každopádne, začne sa to tým, že sa cítim... sama? Osamelá? Pretože vidím všetkých tých veselých ľudí, ktorí sa zabávaj, chodia von, usmievajú sa a sú šťastní. A potom som tu ja. Neustále doma, bez akejkoľvek zaujímavej veci, ktorú by som mohla zdielať. Bez akejkoľvek radosti či optimizmu. Mám pocit, akoby ma niečo väznilo. Moje pesimistické, smutné, úzkostliv ja drží v zajatí veselé a spoločenské. Neviem akú cenu výkupného chce... Väčšinou v tomto rozpoložením začínam byť fakt smutná. Taký ten pocit, že máte v hrudi dieru. Potom môj mozog zaháji záchrannú akciu. Snaží sa spomenúť si na ľudí, ktorí majú horšie problémy, asi by mi to malo pomôcť. Zlé riešenie. Sprostý mozog. Slzím ešte viac, diera je ešte hlbšia, lebo vidím všetkých tých ľudí, ktorých trápia skutočné problémy - chápete? A potom ich porovnám s mojimi ani nie problémami a mám chuť si dať facku. Aspoň dve... A viem, že momentálne píšem totálne kraviny a ste asi zmätení, lebo ste v živote nepočuli o deilnejších pocitoch, no... welcome to my mind. Dejú sa tam aj horšie veci.
Ale aby to nebolo také temné a zlé... Je tu posledný deň roku 2014. Ušetrím vás kecov, že píšeme poslednú kapitolu a poslednú 365. stranu a bla bla bla bla.... Ja len že rok 2014 bol pre mňa výnimočne pekný. Plný zmien. Plný nových ľudí. A nových pocitov. Ja verím, že 2015 budem skvelý rok. Verím tomu. Dúfam, že aj vy. Viera, že veci sa môžu zmeniť je nesmierne dôležitá. A celkovo, je dôležité veriť. Sebe a všetkému, čo chcete dosiahnuť. Koľkokrát dôležitejšie než čokoľvek iné... Týmto asi končím môj výlev. Prajem vám krásny nový rok plný nových šancí, ľudí, zmien a všetkého po čom túžite, lebo to naozaj môžete dosiahnuť. Sľubujem.

Lana...

Maybe this time, you really need to change.

30. září 2014 v 17:33 | Lana

Absolútne netuším ako začať a už píšem asi tretí úvod. Každopádne, vždy som chcela na začiatku povedať jedno a to isté, len akosi neviem ako to dať dohromady. Chcem len povedať, že vždy som bola človek, ktorý nenávidel ľudí, život a asi celý svet, pretože ako mnohým z vás aj ja som bola zranená a cítila som bolesť a strach a hrôzu a odpor a... Lenže ono asi nie nadarmo sa hovorí, že raz si dole a raz hore, pretože vážení a milí - je to tak. Neviem kde sa to zlomilo, neviem kedy a ani neviem aký bol konkrétny dôvod, ale jedného pekného dňa som si uvedomila, že sa zo mňa akosi vytráca to ustráchané, ufňukané a ublížené dievča, ktoré sa bálo prehovoriť, lebo by ho mohol niekto počuť a čoraz viac som si v istých momentoch hovorila: ,,Dopekla, vážne som toto spravila ja?". Neviem, kde sa vo mne brala toľká nebojácnosť a toľká energia, ale niekedy minulý týždeň som si uvedomila, že častokrát nás zlé skúsenosti a nesprávni ľudia, ktorí nás obklopujú a nútia nás cítiť sa istým spôsosbom, ovplyvňujú nie len v našich rozhodnutiach, ale aj v tom kým sme. A už úplne chápem prečo som mala ten pocit, že nie som sama sebou. Bola som uväznená medzi tým kým som chcela byť a kým som, no nedokázala som dosiahnuť ani jedno, pretože tu boli ľudia, ktorým vyhovovalo, aby som sa cítila ako hlúpa, škaredá, bezcenná... a všetky tieto skúenosti a všetci títo ľudia ma akosi vymodelovali do podoby, kedy som mala pocit, že to nie som ja a pritom som sa nedokázala zmeniť.

S príchodom na strednú som si uvedomila, že tam nikoho nepoznám (čo bol v prvý moment absolútne otrasný pocit) a môžem zača od znova. Títo ľudia nepoznali to večné smutné, tiché a zakríknuté dievča a bolo len a len na mne ako som sa im chcela podať a či som chcela využiť šancu byť konečnou samou sebou. A asi prvýkrát v živote hovorím - túto šancu som maximálne využila. Konečne som mala pocit, že sa nemusím hanbiť a báť otvoriť ústa, prihovoriť sa svojim úplne cudzím spolužiačkám, spýtať sa neznámych ľudí, kde sú šatne či trieda... (verte či nie, vždy som sa absolútne bála prihovoriť sa niekomu a prihovoriť sa niekomu a ešte sa ho aj niečo spýtať? Nie, vďaka). Jednoducho som v sebe našla úplne iné, nové ja. A keď sa nad tým teraz zamýšľam, som na seba tak hrdá, pretože ešte pred tromi mesiacmi, ak by mi niekto povedal, že budem kráčať do školy, kde vo svojej triede nepoznám nikoho, s úsmevom na perách, tak si asi zaťukám na čelo. Ale verte či nie, naozaj som tam išla šťastná. A nikdy som tam nešla s vedomím, že tam budem sama a opustená... A asi prvýkrát v živote hovorím (prosím vás, niekto si to zapíšte, lebo neviem či sa k tomu niekedy verejne priznám) zoznamovanie sa s ľuďmi naozaj nie je až také zlé. Vlastne ma to celkom bavilo a bolo úžasné nájsť ľudí na rovnakej vlne ako som ja.

Ešte jedna vec, ktorej by som sa chcela chvíľku venovať. Začala som si všímať, že ma rozčuľujú ľudia, s ktorými sa istým spôsobom podobám alebo lepšie povedané pdodobala som sa. A raz mi to už niekto povedal, že veci, ktoré nám na iných najviac vadia sú veci, ktoré nájdeme samy v sebe. A keď teraz vidím spolužiačku, ktorá väčšinu dňa v tichosti presedí a nijako sa nezapájá do rozhovoru, ide ma poraziť. Pretože viem ako strašne sa musí cítiť, pretože som si tým prešla a zároveň viem, že si to proste musí uvedomiť sama a sama prísť na to, že ľudia naozaj nie sú zlí, len treba zmeniť postoj a netváriť sa stále tak strašne smutne. Preto už len posledné riadky s ponaučením... (hahaha. No!) možno máte pocit, že život je sviňa a všetko sa na vás rúti, nič nie je také zlé ako to vyzerá a raz sa všetko obráti na lepšie.

Lana...

Sad, sad, sad story.

14. července 2014 v 14:21 | Lana
hi-sadness: Depressed ☹ I give advice + make great gifs. ♡

Blogovanie mi chýbalo. A verte mi, niekoľkokrát som mala otvorený nový článok, ale vždy stroskotal pri vete: ,,Zdravím vás!" čiže úplne na začiatku. Možno čakáte, že vám napíšem ako som si nehorázne užívala svoj perfektný život, trávila prázdniny všemožnými aktivitami, ktoré ma obrali o všetok môj voľný čas. Hlúposť. Volám sa Lana a nezvyknem byť pozitívna, asi by ste si na to mali zvyknúť. Jednoducho som nepovažovala za potrebné deliť sa s vami o môj nudný život a depresívne poznámky - nechcem vám kaziť prázdniny a pekný deň, ale bohužiaľ neodolala som pocitu vypísania sa a možno aj pocitu, že ma niekto pochopí (žartujem).

Dobre, asi by som mala začať poslednými dňami v škole - teda mojími poslednými dňami na základnej škole. Boli to asi posledné svetlé chvíľky tohto leta (oh, aké patetické). Nejdem vám navrávať, že sme sa ako deviataci umúdrili a bol z nás lepší kolektív, všetci sme sa zrazu začali mať radi a rozumieť si, lebo to tak nebolo. A márne očakávania, že to tak možno raz bude jednoducho vystriedalo sklamanie. Každopádne posledné dni my spríjemňovala moja partia dievčat a jednoducho sme si vážili a užívali posledné dni strávené v jednej triede. Posledný deň školy, na ktorý sme všetci netrpezlivo čakali už od septembra (ja už od septembra minulého roku) konečne prišiel a verte či nie, nám sa vôbec nechcelo odísť, pretože odchádzať s pocitom, že už sa sem nevrátite je.. zvláštne. Na moje veľké prekvapenie nás však posledný deň moje spolužiačky, s ktorými sme nikdy dobré vzťahali veľmi nemali, pozvali na kofolu. Do krčmy. Bolo to fajn a nikdy by som nepovedala, že si jednoducho budem sedieť v krčme na kofole s týmito ľuďmi. A hoci mi mysľou prebehla myšlienka, že to tak mohlo byť už dávno, nemohlo. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Tak či tak som bola rada, že sme sa rozlúčili v dobrom.

A teraz sa asi pýtate, kde je to depresívne obdobie, keď všetko čo som zatiaľ napísala bolo ružové? Prichádza snáď prvý týždeň prázdnin. Neviem ktorý pako kedy povedal, že jeseň je depresívne obdobie. Ak je jeseň depresívna, čo je potom leto? Raz som na jednom blogu čítala, že letné depresie môžu vznikať zo samoty, pretože celý rok sme s niekým a riešime jeho problémy, rýpeme sa v jeho živote a keď príde leto a my samy sedíme v izbe medzi štyrmi stenami, koho problémy riešime? No samozrejme, že len naše a rýpeme sa v nich toľko až nás to dovedie do depresie. Možno viete, že minulý rok v lete som na tom bola úplne rovnako. Cítila som sa sama ako prst, lebo žiadna už zo spomínaných kamarátok mi nedala vedieť, lebo mala vlastný program a ja som kysla doma a so slzami v očiach písala do denníka. Nečakala som, že toto leto bude iné, ale úprimne, vždy je v nás niečo, čo dúfa v lepšie dni. To niečo vo mne sa sklamalo, spálilo, zhorelo. Posledné dni som mala fakt veľmi, veľmi zlé stavy. Cítila som sa... zle. Cítila som ako na mňa ľahla samota, prikvačila ma do jej mocných pazúrov a tlačila mi na hruď. A ja som vedela, že na pozitívne myšlienky môžem rovno zabudnúť. Viete, mám takú teóriu. Počas roka jednoducho musím myslieť pozitívne. Proste musím a bodka. Pretože ak by som nemyslela pozitívne, zbláznila by som sa. Ale v lete? Čo ma núti v lete myslieť pozitívne? Aká je motivácia? Kde je to niečo, čo ma nakopne?... A tak sa bezhlavo vrhám do krajiny negatívnych myšlienok a sĺz.

Našťastie existuje youtube. Áno, presne tak. Youtube. A to viete, že video od tejto slečny mi pohladilo dušu. Jednoducho som si tak nejak uvedomila, že to čo sa mi teraz deje nepoznačí celý môj život, nebudem celý život sedieť samotársky doma a plakať do vankúša. To čo sa mi deje ma nedefinuje a nevraví to nič o tom kto som. Sú to len veci, ktoré sa mi dejú a viem, že príde zmena. Dúfam, že už v septembri. Môj život sa raz jednoducho zmení. A toto nie je koniec sveta. Proste to prejde a do môjho života vstúpia ľudia, ktorí za to stoja. A možno to teraz bolí (jak šľak) a hovorím to už 523krát, zmena príde. Viem to. Musí!
P.S. Ľudia, ktorí vám hovoria, že váš život je skvelý aj potom čo sa im posťažujete a oni jednoducho opovrhujú vašími problémami, lebo na svete sú aj väčšie problémy, stoja za hovno! Každý máme isté problémy a rozhodne tým, že ten svoj utlačíte nepomôžete nikomu s väčším problémom.

Lana...

We live and breathe words.

3. května 2014 v 20:38 | Lana
Ozývam sa po neskutočne dlhej dobe, ale jednoducho potrebujem... potrebujem opäť nejaký priestor na písanie, na šírenie môjho názoru s ľuďmi. S ľuďmi, ktorí ma chápu - ľudia, ktorí mi jediným komentárom rozžiaria deň. Posledné dni boli... zvláštne. Asi pred týždňom sa to vrátilo. To všetko proti čomu som stavala vysoké múry a snažila som sa to od seba oddeliť. Pretože to nie je časť mňa, je to len časť vo mne. A v tom momente - búšiaceho srdca a strachu - mi len v mysli prebiehali myšlienky. Stále tie isté - ako som to mohla nechať zájsť až sem? Ako som si mohla nevšimnúť? Naozaj som si myslela, že toto všetko sa na mne nepodpíše? Alebo som si iba navrávala, že som v poriadku? Nemyslím si, že som napravená. Nemyslím si, že niekedy budem.

Je tu jedna vec, ktorú som pochopila a ktorú som si uvedomila. Slová sú silným nástrojom - úprimne si myslím, že najsilnejším aké celé ľudstvo má. Slová bolia. A treba s nimi robiť opatrne, lebo vás môžu položiť na dno. Lenže pokiaľ vás slová dokážu položiť na dno, slová vás dokážu z tohto dna aj zdvihnúť. A dokážu zmeniť život nielen k zlému, ale aj k dobrému. A preto neprestanem písať. Nikdy. Nie len preto, že slová menia život mne samej, ale aj preto, že môžu zmeniť život mnohým ľuďom. A zmeniť život čo i len jednému človeku vďaka slovám a písaniu je pre mňa neskutočný zázrak. Pretože slová menia život denno-denne. Už len naše obľúbené piesne, ktoré nás posúvajú niekam ďalej a dávajú nám silu urobiť veci, ktoré sú samy o sebe ťažké... alebo knihy, ktoré nás držia nad vodou či citáty a filmy. To všetko sú slová a ich obrovská sila! Samozrejme, nebola by to zbraň, keby nebola použitá aj na tie negatívne účely, pretože mnohokrát nesprávni ľudia použili správne slová na manipuláciu, ale všetko má svoju svetlú i temnú stránku.

Neviem prečo píšem o slovách. Možno preto, lebo to bola vždy moja útecha. Otvoriť denník a písať. Bez otázok ako sa cítim, ako sa mám, bez lží, bez falošných úsmevov - jednoducho slová, ktoré mi práve prišli na jazyk (na papier). A možno mám silné nutkanie dať svetu vedieť, že práve v tých najmenších detailoch ako sú slová sa skrýva tak strašne veľa. Každý deň počúvam piesne, čítam citáty, ktoré ma nechávajú šťastnou, rozprávam sa svojimi priateľmi, ktorí ma podporujú, vzdorujem svojim neprajníkom, počúvam svojich rodičov a tým slová menia môj život, ale je tu množstvo ľudí, ktorí sú zraňovaní, šikanovaní, podceňovaní ,,priateľmi", rodičmi, učiteľmi či kýmkoľvek a veria tomu práve kvôli tomu, čo ľudia vravia. A preto je neskutočne dôležité počúvať tie správne slová - počúvať tie správne slová od správnych ľudí.

Lana...

Bad news: Nothing lasts forever. Good news: Nothing lasts forever.

1. března 2014 v 20:10 | Lana
Neozvala som sa hádam celú večnosť. A pritom som mala toľko toho čo som chcela napísať. Ešte na začiatok chcem len povedať, že si nesmierne vážim vaše komentáre k minulému článku. Nesmierne ma dojali a som veľmi, naozaj veľmi rada, že sú tu ľudia, ktorí ma podporujú, hoci len cez internet, hoci len cez komentár na blogu, verte, že ma to nesmierne teší a povzbudzuje. Tak a ako druhé chcem ešte na úvod dodať, že tento článok asi opäť nebude tak celkom krátky, ani nebude mať tak celkom zmysel, takže ak jednoducho nemáte čas či chuť, proste ho preskočte. A vy čo ste so mnou ostali a čítate túto vetu, v prvom rade - vďaka a v druhom rade vám chcem niečo povedať o tom mesiaci (a viac) čo som sem neprispela.

Pokiaľ si dobre spomínam a pokiaľ mi môj denník neklame, prvé dva týždne po napísaní minulého článku boli asi mojimi najlepšími. Bolo to štrnásť neuveriteľných dní, kedy som nerobila nič špeciálne iba bola šťastná a neustále sa snažila myslieť pozitívne. A že to za to stálo! Vstávať s úsmevom na perách - to znie možno klišé, ale ten pocit je neskutočne magický. Tie dva týždne boli jednoducho týždňami, keď som vedela, že to stojí za to - žiť. Neviem čo konkrétne sa potom stalo, pretože v mojom denníku je jeden veľký skok (áno, áno, veci si pamätám hlavne vdaka tomu, že ich zapisujem!) a ja som sa presvedčila, že nič netrvá večne. A mala som pocit, že svet sa obrátil proti mne. Boli to presne tie dni, keď máte pocit, že sa vám do očí hrnú slzy a hoci žiaden konkrétny dôvod na plač nemáte, viete, že niečo vo vás sa proste potrebuje vyplakať, pretože ten dôvod existuje. Len ho nikto nevidí. A tieto dni som prevažne prežívala vďaka hudbe. Môj veľký obdiv si získal ryšavý spevák Ed Sheeran, ktorého jednu pieseň nájdete aj v menu. Ale taktiež som sa zas a znova zamilovala do klasicky a čím ďalej tým častejšie sa pristihnem pri počúvaní Beethovena, Chopina či Debussyho. A tak som ďalších pár dní prežila vďaka hudbe. Potom opäť nastalo akési veselejšie obdobie. V škole som sa cítila celkom fajn, dokonca som sa tam so spolužiačkami celý čas zabávala a mala som pocit, že všetko je v poriadku. Ale zlá lomeno dobrá správa - nič netrvá večne. Pretože teraz... Teraz vlastne ani neviem čo sa so mnou deje. Jeden deň mám pocit, že je všetko v poriadku, no zrazu sa všetko otočí a ja ležím schúlená v posteli so zlou náladou a nosom zaboreným v knihe. Snažím sa byť opäť to pozitívne dievča, veď ako skvele som sa cítila, ale vôbec nemám silu a mám pocit, že všetko by to bola len hlúpa hra.

Áno, celý môj február bol ako na hojdačke, ale zároveň som bola tento mesiac isté obdobie naozaj šťastná čo som nemohla povedať už naozaj dlho. Zlepšilo sa mnoho vecí, uvedomila som si, že môžem respektíve musím bojovať a naozaj sa mi to darilo. Ale všetko nie je len čierno-biele, aj keď sa to tak mnohokrát zdá...

Lana...

Growing up is... just not what we expected.

30. prosince 2013 v 13:08 | Lana
Väčšinu času, keď nepridávam články je to preto, lebo nemám o čom písať. Ale tentokrát to bolo úplne naopak. V hlave som mala až príliš veľa myšlienok a neustále mi vírili v hlave. Mala som chuť na chvíľu ich umlčať, ale nešlo to. Jednoducho tam stále boli, v mojej hlave, neustále sa do seba zamotávali a nedali mi pokoj ani v noci. Neviem prečo to tak je. Väčšinou je pre mňa december mesiac pokoja. Nad ničím nepremýšľam len si užívam nádhernú atmosféru Vianoc. Ale tento rok sa mi akosi prešmykli popod prsty a o chvíľu bolo po nich. Aká irónia. Celý rok sa na niečo tešíte a za jedeň je to preč. Fuč. A znova môžete čakať 365 dní kým to znova príde.

Je to len mnou alebo sú Vianoce čoraz zvláštnejšie? Všetko je také rýchle: štedrovečerná večera, darčeky, rozbaľovanie, Popoluška a koniec. Všetko je akési rýchle. Všetko ide akosi rýchlo. A ja mám už pätnásť a nemôžem tomu uveriť. Veď len pred nedávnom som sa tešila zo svojich jedenástich narodenín. Spomínam si ako som si v ten deň zapisovala do denníčka aká som šťastná. Ale neviem či som naozaj bola. A keď som pred pár dňami mala pätnásť niečo vo mne hrklo. Bola som si vybaviť občiansky, celý deň sa rodičia smiali a volali ma ,,veľkou". Spomínam si ako som naozaj chcela byť veľkou. Ako som si myslela, že pätnástka je zázračný vek a ja budem iná. Budem odvážna, budem mať priateľov, budem pekná, budem sa chodiť zabávať... ale som to stále ja. Tichá a ustráchaná. A pätnástka nič nezmenila. Iba toľko, že som si uvedomila, že dospievanie sa mi nepáči. Nepáči sa mi vziať za seba zodpovednosť, robiť veci, ktoré sa musia, nepáči sa mi byť staršou a rozumnejšou... Neviem prečo sa z pätnástich narodenín robí taká veda.

A okrem toho sa tu okolo mňa deje veľa vecí. Obrázok hore na začiatku článku je výstižný. Už som unavená z toho, že neustále strácam niekoho. A už ma nebaví byť tou, ktorá to dá všetko dohromady a znova sa budeme tváriť, že je všetko v poriadku. Som z toho unavená. A naozaj si myslím, že ľudia by si mali dobre premýšľať, keď sa nazvú najlepšími kamarátmi. Fakt sakramentsky. No a ďalšia vec. Konečne som si po dvoch rokoch uvedomila čo ma naozaj baví a čo ma naozaj napĺňa. Písanie. Už štvrtý rok si vediem denník a mám pocit, že sa čoraz viac lepším vo vyjadrovaní svojich myšlienok a toho čo vlastne cítim. A som strašne rada za to, že si tie denníky uchovávam a môžem si prečítať prvý z mojich jedenástich rokov a denník z tohto obdobia, a vidieť ten rozdiel. Takže som sa rozhodla skončiť s tancovaním. Možno si klepete po čele, že je to kvôli písaniu, ale naozaj to nie je len kvôli tomu. Mám na to svoje dôvody a hoci možno týmto podkopnem nohy našej skupine, raz sa musím zameriať aj na seba. A toto je o mne. A mňa už nebaví stále hľadieť na druhých a pritom nemyslieť na seba.

Fajn. Blíži sa nový rok a pôvodne som chcela v tomto článku zhrnúť môj rok 2013, ale ako tak na to pozerám, už by to bolo naozaj neskutočne dlhé takže si to nechám možno na zajtra! Áno, pravdepodobne tu budú dva články po sebe - neobyvklé!
P.S.: Charlieho malé tajomstvá sú už doma a som unesená!
P.S.2: Spravila som nový design. Sú na ňom popísané moje obľúbené citáty z mojich obľúbených kníh. Všetko je to také... neuhladené a úplne neusporiadané, ale myslím, že sa to sem hodí. No a nikdy by mi nenapadlo, že námornícko-modrá bude vyzerať tak dobre s výraznou oranžovou.

Lana...

We accept the love we think we deserve.

21. prosince 2013 v 19:35 | Lana
Nie som veľmi filmový typ a všetky filmové novinky, pokiaľ v nich neúčinkujú moji obľúbenci idú akosi mimo mňa, ale keď raz za čas narazím na film, v ktorom sa stretnú moji obľúbení herci a námet filmu je absolútne perfektný, jednoducho si ho musím pozrieť. Presne toto isté som si hovorila, keď sa mi konečne prvýkrát stiahol film The Perks of Being a Wallflower. Skákala som tri metre. Tak po prvé tam hrá Emma Watson, ktorá je absolútne skvelá žena a jednoducho ju milujem a potom tu je Logan Lerman, ku ktorému nenechádzam tie správne slová. No a keď som tento film prvýkrát videla ešte v lete na dovolenke v hlave som mala poriadky zmätok. Absolútne ničomu som nerozumela. A keď som si včera pozrela film znova v hlave som mala ešte väčší zmätok s tým rozdielom, že teraz mi film dával zmysel. Ale zmysel mi nedávala jedna vec. Ako mi vôbec môže byť niekto tak strašne blízko, niekto kto vlastne ani vôbec neexistuje? Ako je možné, že napriek tomu, že som mala pocit, že Charlie je mi úplne vzdialený, sme si tak podobný? Ako je možné, že o filmovej postave rozmýšľam ako o niekom skutočnom? A celý večer ma po skončení filmu hlodali ďalšie a ďalšie otázky.

Plakala som. Tak strašne som plakala pri scéne, keď sa Charlie zrútil a skončil na psychiatrií. Slzy sa mi svojvoľne rinuli z očí a ja som ich nevládala zastaviť. Uvedomila som si ako veľmi mi je toho chlapca ľúto. Ako veľmi chcem, aby niekam patril. Aby sa cítil šťastný. Aby všetko hodil za hlavu. Aby si našiel dievča, ktoré ľúbi. Aby mal priateľov, ktorí pri ňom stoja. Nestíhala som zotierať potoky, ktoré sa mi vytvorili pod očami. Vedela som, že istým spôsobom so presne ako Charlie. Tichá introvertka, ktorá miluje čítanie, rada píše, zbožňuje hudba a keď si nájde priateľov, ktorých mám rada, upnem sa na nich presne tak ako Cahrlie na svojich. Charlie a tento film mi dali nádej. Že aj keď som taká aká som, aj keď sa občas cítim nesmierne zvláštne a mám pocit, že nikam nepatrím, raz to miesto, kde zapadnem nájdem. Raz si nájdem skutočných priateľov. Chlapca. Prežijem základnú a strednú školu. Budem sa cítiť nekonečná. A možno budem aj skutočne šťastná.

Tento film ma jednoducho chytil za srdce. Hercami, soundtrackom, ktorý je d-o-k-o-n-a-l-ý, ale hlavne svojim príbehom a posolstvom. A pevne verím, že sa mi raz pod ruku dostane aj kniha Charlieho malé tajomstvá, (ktorej slovenský obal vyzerá príšerne) pretože som na ňu počula len a len chválu a keďže som milovník kníh, nenechám si ju ujsť!

Lana...

Being a better person - that's my goal.

29. listopadu 2013 v 17:14 | Lana
Blik. V hlave sa mi rozsvietila žiarovka poznania. Pochopenia. Poznáte tie chvíle, keď vám na hodine matematiky zasvieti nad hlavou žiarovka? Vtedy vám prinesie pocit šťastia, ale mne dnes poriniesla skôr sklamanie... Už som to pochopila. Pochopila som prečo nikdy nedokážem dosiahnuť svoje ciele, prečo nedokážem byť skutočne šťastná, prečo ma v kuse niečo zožiera. Áno, stále je veľmi dôležitým dôvodom bod ,,Obloklopujem sa nesprávnymi ľuďmi." a i keď sa stále tento bod drží v zlatej top päťke, nie je to ten pravý dôvod. Je veľmi jednoduché hodiť všetko na ľudí okolo nás, riešiť veci tým, že za všetko vlastne môže spoločnosť. Áno, spoločnosť je skazená, ale pravý dôvod by sme mali hľadať v nás. Vlastne ani neviem či som ho našla. Jednoducho som pochopila, že sa bojím. Neviem čoho. Neviem prečo. Možno mám strach zo strachu, ale mám pocit, že nikdy nedobehnem do cieľa. Je to ako keď beháte na hodine telesnej a konečne, konečne ste celý zadýchaný pred cieľom, keď zrazu nevládzete ďalej, lebo... neviete čo vás tam za tým cieľom čaká. Čo vám povedia - zabehli ste to dobre? Mohli ste byť lepší? Neskončili ste posledný? A tak vás hryzú všetky tieto bezvýznamné pochybnosti, ktoré vás donútia ísť opäť na štartovaciu dráhu a ísť znova, veď fresh start vždy zaručene pomôže, nie? A začiatok kola je opäť skvelý, cítite, že to zvládnete, ale opäť sa dostanete k cieľu a opäť to príde - pochybnosti. A tak ste znova v tom istom kole.

Je to strašne zvláštne povedať si otvorene, že si neverím. Že si nespĺňam svoje ciely. Že hoci som mala pocit, že som na tom dobre, všetko to bola len hra. My všetci sa sťažujeme na to, že ľudia okolo nás sa na niečo hrajú, že sú to masky, dve tváre. Ale viete čo? Nikto z nás si neuvedomuje, že najnebezpečnejšie sú naše hry a naše masky. Lebo či si nahovárame koľko chceme, že sme sami sebou, že toto sme my, v každom z nás už nastal ten moment, keď sa v ňom niečo zlomilo. Keď zistil, že, preboha, kde som mal hlavu, keď som toto robil? A môj strach je čoraz väčší, lebo občas mám pocit, že neviem rozoznať aká v skutočnosti som - čo je len maska, ktorú vytváram ako dokonalú ilúziu pre okolie (a hlavne pre mňa samú) a čo je skutočnosť. A zistenie, že neviete aký vlastne ste je zdrvujúce.

Preto sa chcem pohnúť ďalej. Jednoducho hodiť všetko za hlavu a ísť po vsojej ceste. Nebáť sa, ísť si za svojím a hlavne nestarať sa o spoločnosť a o ľudí, pre ktorých nič neznamenám, lebo to je to čo ma brzdí snáď najviac. Jednoducho nechať strachísť za niekym iným, úplne ho zo svojho tela vypustiť - veď nech si ide! Nie, nebude to jednoduché, ale videli ste už niečo čo stálo za to a bolo to ľahké?

Jednou z vecí, ktorou som chcela v tomto článku zmieniť, ale akosi som sa do toho zamotala, je to, že naozaj, naozaj som chcela, aby bol tento blog úspešný, aby som písala aspoň trochu dobré články, o ktoré by ľudia stáli. Nepíšem to preto, aby som potom čítala komentáre, že mám naozaj fajn blog, len chcem povedať, že som sa opäť zastavila pred tým cieľom a mám chuť začať behať od začiatku, lebo znova - fresh start, ale zo skúsenosti viem, že to k ničomu nepomôže. A chcela by som len povedať, že sa budem snažiť robiť všetko preto, aby mal tento blog budúcnosť. Aby ste tu raz našli aj niečo originálne. Pretože, hoci dnešný článok neznel vôbec sebavedome, písanie je jedna z vecí, v ktorých si verím a tak verím, že to dám!
More? This is so fucking true…

Lana...

It's not good to be good one.

18. září 2013 v 14:39 | Lana
Daydream Nation | via Tumblr
Odmlka. Dlhá, dlhočizná odmlka. Netuším aký bol môj dôvod prestať pravidelne prispievať. Možno by sa dalo vyhovoriť na školu a povinnosti, ktoré spolu s jej príchodom prišli, ale nie je to tak. Alebo na mizernú chorobu, ktorá ma drží doma už druhý týždeň, ale ani to nie je dôvod, prečo som prestala prispievať. Jednoducho nebola chuť. Obyčajne, keď mám blogovú chuť, mám v hlave niečo ako ,,Voľný čas! Super, pridám niečo na blog.". Ale teraz sa mi vôbec nechcelo nútiť do pridávania článkov. Mala som vymyslených niekoľko tém a námetov na články, ale keď nie je chuť môžete mať aj sto nápadov, jednoducho to nejde.

Teraz aby som prešla k tej zmysluplnejšej časti článku. Už zopár dní ma chytalo nutkanie pridať niečo na blog a tak som sa dnes zobrala, otvorila blog.cz a proste píšeme článok. Dúfam, že neskončí v zmazaných ako veľa jeho predchodcov. Ako som už spomínala v odstavci vyššie, chytila ma hneď druhý týždeň školy odporná choroba. Moja oslabená imunita opäť nevydržala a zlyhala pri prvom styku s kolektívom ľudí po dlhých dvoch mesiacoch. A tak už druhý týždeň ležím v posteli so zápalom dutín, antibiotikami a ďalšími dvoma druhmi tabletiek. Samozrejme, lepšie ako sedieť v škole. Alebo lepšie povedané v našej triede. Po odchode niekoľkých ľudí na päťročné gymnázium sa naša trieda striasla ľudí, ktorí boli jednými z mála ľudí v našej triede, s ktorými sa dalo rozprávať o niečom inom ako o tom ,,jak som sa včera nej*bala". A tak sme štvorčlenná skupinka, niečo ako štvorčlenní outsideri, ktorí sa nechodia spíjať, nefajčia a panebože, to najhoršie - aj sa dobre učia. A tak mi na um prichádza myšlienka, že v dnešnej dobe nie je dobré byť dobrým. Lebo ľudia sú svine a chcú vás vidieť presne takých istých ako sú oni. Lebo ak sa niekto vymyká ich sivému priemeru normálnosti, je to blbec, magor či bifľoš. A v dnešnej dobe je tiež niečo nevídané mať známky vďaka vedomostiam a nie vďaka tomu, že každý deň tráviť nad knihami desať hodín. A viete čo? Aj keby! Tí ľudia nie sú hodní toho, aby vás hodnotili a súdili. Na to nemá nikto právo. A ak uprednosťujem vzdelávanie pred ožran párty, je to moja vec a nikoho iného a takisto nemá nikto právo moje rozhodnutie kritizovať.

To bol vcelku dlhý, no absolútne neplánovaný odsek o tom ako si žijem vo svojej triede. Ak by ste v tom zmätku, ktorý som vo spomínanom odstavci napáchala nezaregistrovali tú myšlienku, vlastne je to všetko o tom ako je dnes nemožné byť dobrým. Lebo dnes je in a cool byť rebelom a v štrnástich sa opíjať a vyfajčiť krabičku marlboriek. Viete čo si tak či tak myslím? Že každý z nich si tým vybíja nejaké svoje problémy či komplexy. A najúbohejšie je, keď sa niekto kto je stopercentne iný zmení len zo strachu, že by nezapadol. A hlavne, že potom všade čítame citáty typu ,,Buď sám sebou!". Tak naozaj buďme! Nebojme sa byť inými, byť dobrými a hlavne byť nami! Pretože byť sám sebou nesie so sebou aj várku nepriateľov a neprajníkov. Byť sám sebou neznamená prispôsobiť sa hocikedy nám niekto povie, že sa mu na nás niečo nepáči - znamená to bojovať sám za seba!

Lana...

Yeah, I'm fine. I'm just having an allergic reaction to the universe.

26. července 2013 v 21:00 | Lana
(11) Tumblr
Poznáte ten pocit, keď zistítete, že niektorí ľudia nie sú tým čím ste si mysleli, že pre vás boli? Ten pocit, keď by ste chceli jednoducho urobiť zmenu, dať zbohom falošným ľuďom, no napriek tomu to nedokážete? Ten pocit, keď sa celý deň skrývate za úsmevom? Ten pocit, keď sa vám v noci po lícach kotúľajú horúce slzy a vy neviete ako sa máte cítiť - zranená alebo nahnevaná? Možno by som aspoň raz v živote mohla dodržať niečo čo som si predsavzala - užiť si leto. Lenže ako? Mám pocit, že moje kamarátky sú jedna guča faloše. Kedy boli pri mne, keď som to skutočne potrebovala? Kedy sa ma zastali, keď si ma v triede doberali? Kedy tu pre mňa boli, nie pretože by som bola smutná, len tak, lebo sú moje kamarátky? Je mi z toho zle. Z celého nášho priateľstva, ktoré nám iba pomohlo prežiť základnú školu (bože, ešte rok tam). Dokonca mám pocit, že ešte aj tie našpúlené huby z facebooku spolu držia viac ako my. A zo všetkého najsmutnejšie je, že tieto myšlienky ma chytajú vždy cez leto. Pokazili mi aj minulé. A to som si myslela, že práve leto nás dá dokopy. Naivka!

A teraz ma už prešli večné výčitky ,,Možno za to môžem aj ja. Nemala by som sa im ozvať častejšie?" ach, naivka, opäť! Nie, nemala, nie, nemôžem za to ja. Nie, nemôžem všetko zhadzovať na seba. Nie, nie som zodpovedná vždy za všetko! A možno teraz zniem ako ufňukaná dvanástka, ktorú si z priateľov na facebooku vymazala jej kamarátka len preto, že jej nelajkla fotku. A možno je to naozaj taká banalita ako toto čo som práve opísala a zajtra sa tomu zasmejem, ale dolieha na mňa summertime sadness a ja mám pocit osamelosti. Že vždy niekoho potrebujem. A mňa nikto. A že možno od kamarátky očakávam príliš veľa. Až jeden telefonát za týždeň. Či jednu esemesku, že ako sa mám. Alebo niečo v zmysle či nemám čas. A nie výhovorky na paušál. Alebo na net. Alebo na hocičo iné. Ja som tam bola vždy pre ňu (hej, hej, zo všeobecného pomenovania kamarátky sme dospeli k niekomu konkrétnemu). Vždy, keď som mohla a keď mi to dovolila ,som ju povzbudila. Aj keď niekedy som toho mala dosť. Jej problémov. Stále to isté dokola. Ale, na to sú kamaráti - aby povzbudili, pomohli, rozosmiali. A ja som mala vždy pocit, že som dobrá kamarátka. Možno nie. Možno nestačí byť dobrou.

Oficiálne prestávam fňukať. A oficiálne som ukončila odsek o kamarátstve. A píšem nový, kde vám oznamujem vznik novej rubriky ,,What makes me feel good". Bude to rubrika, kde by som chcela pridávať hocičo čo ma inšpiruje alebo sa mi páči. Video, fotku, citát, blog... Hocičo! Dúfam, že sa vám to bude páčiť, lebo snáď už onedlho do nej niečo pribudne!

Lana...
. | via Tumblr

Just relax.

22. července 2013 v 11:56 | Lana
Slnko bolo vysoko na oblohe. Svojimi teplými lúčmi mi hladkalo tvár a ja som cítila ako moje telo absorbuje vitamín D. Ako chytám jemný nádych hnedkastej pokožky. Ako mi na tvári vyskočili pehy. Pousmiala som sa. Leto nikdy nebolo ročné obdobie, ktoré by som milovala práve kvôli neznesiteľným horúčavám, ktoré ma neustále nútili zájsť ku kaderníčke a dať si z hlavy dolu tú teplú hrivu! Tento rok som si však slnko užívala. Vylihovala som na pláži, za ušami mi šumelo more, ktoré neustále narážalo do skál. Pri tom náraze na mňa vždy dopadlo pár kvapiek. Donútilo ma to postaviť sa, navliecť si topánky do vody, ktoré ma chránili pred nezbednými morskými ježovkami a hodiť sa do vody. Nie, nie hodiť sa. Pomaly do nej vhnupnúť, pretože jej teplota bola osviežujúca, no nie teplá. Keď som sa konečne dostala pomalými krokmi do hĺbky, ktorá mi siahala po prsia, položila som sa na vodu. More ma vždy fascinovalo. To, že som nevidela na jeho koniec, no ani na jeho začiatok bolo pre mňa magické. V plávaní som veľmi nevynikala, hoci krátke vzdialenosti pre mňa neboli problém, bála som sa zájsť do hlbšej vody. Pocit, ktorý som mala, keď som nevedela, kde je dno ma sužoval. Pocit úplne opačný klaustrofóbií. Príliš veľa miesta. Príliš veľa priestoru.

Nepriniesla som si žiadne skvelé zážitky, priateľstvá či letnú lásku čo mnohí na dovolenkách zažijú. More a pláž mi jednoducho ponúkli oddych. Nie len pre telo, ale aj pre myseľ. Celých desať dní som sa nemusela nad ničím trápiť, nad ničím premýšľať. Nemusela som sa zaoberať tým, že na blog som nenapísala, že dovolenka v termíne 4.7.-14.7. sa nekonala. Nemusela som sa trápiť nad tým, že prázdniny utekajú tak rýchlo ako piesok pomedzi prsty. Bolo to také príjemné mať v hlave prázdno. Žiadne sužujúce myšlienky.

Teraz vám však môžem sľúbiť, že články, ktoré som sľúbila, že budú naozaj budú! Najmä tie recenzie na knihy! Mám toľko kníh, o ktorých by som chcela písať a toľko, ktoré by som chcela stihnúť za prázdniny prečítať! Každopádne, ďakujem vám za komentáre k predošlému článku, ste milí! Dúfam, že aj vy ste si tento mesiac prázdnin užili - a ak neužili, aspoň oddýchli! :)))

Lana...

It's my life

24. května 2013 v 11:36 | Lana
Zdravím vás! Dnes po celkom dlhej dobe som sa opäť prihlásila na blog.cz. Momentálne nemám najlepšie obdobie. Akosi sa prestriedalo s obdobím šťastia, úsmevu, slnka a dobrej nálady. Ale to nič. Tak to má v živote byť. Nič netrvá večne. Dnes to bude opäť jeden z tých článkov, pri ktorých sa pravdepodobne asi trochu rozpíšem. Inšpiráciou pre tento článok bola prekvapujúcu pieseň. Pieseň, ktorej melódia mi v hlave znie snáď dvadsaťšytri hodín denne. Pieseň, ktorá nie je najnovšia, no mňa stále baví. Názov tejto skladby je It's my life. A presne o tom bude dnešný článok.

Občas mám pocit, že sme nútení žiť život nie taký aký chceme, ale taký aký chcú všetci okolo nás. Mám pocit, že sme nutení robiť veci, ktoré sa od nás očakávajú, ktoré ľudia chcú aby sme robili. Ľudia si nás chcú spraviť podľa svojich predstáv. Máme robiť správne rozhodnutia. Nezmýliť sa. Robiť veci, ktoré sa od nás očakávajú, ale... aj vy máte občas neskutočnú chuť spraviť niečo, čo by všetkých posadilo na zadok? Niečo čo by im ani vo sne nenapadlo, žeby ste toho boli schopní? Niečo čo od vás proste neočakávali... Chcem týmito rozhodnutiami ohúriť ľudí, chcem im ukázať aká v skutočnosti som a že nie som to dievča, ktoré poznajú! Pretože v každom z nás sa skrýva niečo nové, neobjavené, niečo dravé čo chce proste von.

V škole ma poznajú ako tiché dievča, ktoré príde domov a strčí nos do kníh. Som pre nich čistá bifľoška. Človek, ktorý potrebuje nosiť jednotky, inak sa neuspokojí. Lenže pravda je celkom niekde inde. Nie som taká a nikdy som nebola. Známky nie sú mojou prioritou, sú pre mňa dôležité, to áno, pretože práve teraz môžu rozhodnúť o mnohých veciach, ale nikdy neboli vecou, ktorá bola pre mňa tak strašne dôležitá ako to možno vyzerá. Možno vyzerám na to, že sa nedokážem zabávať. Ale opäť je pravda niekde inde. Milujem zábavu, Milujem smiech, tanec, hudbu, spoločnsoť ľudí, ktorú poznám... Mám pocit, že toľkí ľudia ma hodili do jedného veľkého vreca namiesto toho, aby ma spoznali, až sa mi z toho krúti hlava. Sú to ľudia, ktorí odomňa jednoducho očakávajú správne rozhodnutia, žiadne chyby, očakávajú, že na všetko prikývnem a so všetkým pomôžem. Lenže ja taká nechcem byť! Toto je môj život a ja nechcem, aby za mňa rozhodovali ľudia, ktorí ma ani nepoznajú, aby za mňa robili moje rozhodnutia! Bohužiaľ, častokrát som slabá na to, aby som sa odvážila urobiť niečo, čo by jednoducho neočakávali. Znie to ľahko, až primitívne, ale v skutočnosti je to niečo veľmi, veľmi ťažké. Preto verím a dúfam, že raz to dokážem! Všetkým dám najavo aká v skutočnosti som, prekvapím ich, budem sama sebou a predovšetkým odhodím tú perefktne vypestovanú masku, za ktorou sa celý čas skrývam.

A preto mi pesnička It's my life dáva pocit nádeje. Nádeje, že raz budem robiť také rozhodnutia aké naozaj chcem, že nebudem len tvárou v dave, ale ľudia ma budú počuť nahlas kričať, že vystúpim z toho davu a nájdem si vlastnú cestu... že budem mať proste svoj život!

Litlle bit messy.

14. května 2013 v 19:35 | Lana
Začínam odznova. Už opäť. Neviem prečo je pre mňa také ťažké zostať verná jednému blogu, ale jednoducho vždy sa niečo pokazí. Preto som sa rozhodla už po 10236krát začať odznova. Tu. Na littlemess. Krátky a výstižný názov ako stvorený pre mňa a moje zamotané myšlienky plné neporiadku. Priala by som si, aby bol ten neporiadok malý, ako hovorí názov blogu. Bohužiaľ, občas mám pocit, že jednoducho nejde upratať.

Som hrozná adminka. Veta, ktorou som asi odradila tých pár človiečikov, ktorí sú ochotní čítať tieto žvásty. Ale naozaj som. Milujem písať, nech je to čokoľvek, ale dlhú dobu mám v hlave proste prázdno a nápady neprichádzajú. A nerada zaplňujem blog niečím čo tam nepatrí, niečím čo je pointless, úbohé a jednoducho sa za to hanbím. Takýmito článkami som si pokazila už mnoho blogov a pre mňa je najdôležitejšie písať články, ktoré by ľudí inšpirovali. Je to snáď tá najnáročnejšia vec na svete, ale stojí za to! Proste nie - nechcem tu články typu ,,Ahojte. Dnes bol skvelý deň.Bola som v škole, kde bolo, ako vždy otrasne, ale potom som išla s kamarátkou...." Eh? Na toto mám proste papierový denník, kde všetky tieto myšlienkové pochody môžem s pokojným srdcom napísať. Chcem si sľúbiť teda len jednu vec - články sem pribudnú naozaj vtedy, keď bude chuť, nálada, čas a hlavne inšpirácia. Čiže, ako som už vyššie spomínala, hluché obdobia sú asi na bežnom poriadku, ale bohužiaľ túto vec nezmením.

Možno by bolo na úvod pekné predstaviť sa, ale... ja na takéto formalitky naozaj nie som. Myslím, že po prečítaní pár mojich článkov, každý pochopí aká som. A možno ani nie. Pretože ani ja sama neviem aká som. Stále sa hľadám, hľadám samu seba, svoje pravé ja a snažím sa pochopiť kým chcem byť. A kto valstne nie? Kto nehľadá sám seba, kto by dokázal napísať o sebe dlhočičký článok a pritom vlastne uvažovať nad tým, či to čo píše je naozaj pravda alebo opisuje len niečo čo v ňom vidia ľudia? Preto nedokážem napísať jednoduchý odstavček o mne, kde by som vám zreprodukovala moje vlastnosti, veci, ktoré milujem a ktoré nenávidím. Sľubujem, že moje články o mne prezradia viac ako tento chaotický článok bez hlavy a päty.

...Lana
 
 

Reklama